Ich údržba a čistenie prinášala celý kopec problémov. Veď vytiahnite, počas pracovnej doby, minimálne raz za mesiac 600 + 400 litrov vody bez toho, aby ste nevytopili vašich susedov - doktorov na nižšom podlaží! Ale mali sme dobrých kolegov-technikov, ktorí nám vždy pomohli pri tej komplikovanej akcii. Mali tiež radi pohľad na tých úžasných obyvateľov našich akvárií. Hlavne vtedy, keď sme my, alebo aj oni, prišli napálení od šéfa. Tie rybky boli našou a ich bútľavou vŕbou, hoci občas sme započuli, ten šéf je ale .......
Raz sa však stalo to, čo niktorá z nás nepredpokladala, jednoducho v noci vpadol elektrický prúd. Špitál ako taký nabehol na náhradný zroj, ale nie naše miestnosti. Pochopiteľne, boli iné dôležitejšie okruhy, ktoré museli mať „šťavu“! Samozrejme, o tomto sme nemohli mať ani potuchy, boli sme doma a nemali sme tušenie, že takáto vec sa v noci v špitáli stala. A kolegovia technici mali iné starosti, ako ratovať naše akváriá. Pochopiteľne.
Ráno sme prišli do práce a šok! Pohľad na naše akváriá nás dostal na kolená. Takmer všetky rybičky plávali hore bruškom, akurát tie protivné akary, ktoré som osobne pre ich dravosť nemala veľmi rada, sa pásli na našich rybäcích kamarátoch. Beštie! Ostatným chýbal kyslík a tie potvory si pobehovali (poplavovali – toto je dosť smiešne slovo) v akváriu, ako by sa nič nedialo. Ešte raz beštie!
Aj napriek snahám o obnovenie krásy našich akvárií, sa nám nepodarilo vrátiť naspäť ich slávu. Za výdatného pričinenia šefa, ktorý zakázal akékoľvek akváriá, vtáčikov v plynovej kotolni (čo, bola jeho neuveriteľná neznalosť problematiky – v plynovej kotolni je indikátorom úniku plynu práve ten nevinný vtáčik!) a vôbec, zakázal nám všetko živé. Dobre že nie aj nás! Trkvas, len nedokázal zakázať tie stovky švábov v celom špitáli!
Dlhý prológ, ale krátke záverečné dejstvo. Po tejto „tragickej“ skúsenosti s akváriami v robote, ktoré sme po vzájomnej dohode s kolegyňou zrušili, som navrhla manželovi, že by sme si mohli urobiť doma aspoň také „malé“, asi 250 litrové akvárium na skaláre. Povedal O.K., vymysleli sme, kde ho v byte umiestnime a nechali sme si také vyrobiť. Hotové akvárium sme doniesli slávnostne domov, postavili do vane, naplnili vodou a do rána čakali. Akvárium bolo ráno prázde. Nič iné nám neostalo, len ho opäť doniesť do sklenárstva a nechať ho pregitovať. Odvliekli sme ho pred garáž a šli sme hore domov - manžel pre kľúče od auta a ja pre peňaženku. Vrátili sme sa dolu ku garáži, možno to celé trvalo pár minút a – a akvárium nikde. Jednoducho ho ktosi „šlohol“! Tak to je osud, vyriekla som a žiadne ďalšie akvárium mi nie je súdené! Tak sa aj stalo, už sme sa nikdy viac nepokúšali o akvárium doma. Jednoducho osud!
