Čašníčka doniesla jedlo. Už, už sa chystám napichnúť voňavý kúsok mäsa na vidličku, keď odrazu sa od vedľa ozve hlasné „Smŕŕŕk, kroch, fúúú, eeeh“. Otočím sa smerom k tým zvukom a zbadám miestnu kuchárku ako si (ako to len mierne sofistikovane nazvať) utiera nosné exkrementy, výlučky, hlieny,( alebo kašlem na to), jednoducho sople rovno do rúk, dlaní a rukáva.
Ostala som ako prikovaná a veľmi ťažko sa mi prehĺtalo. Videla som ako sa zo mňa stáva akási imaginárna Xena, vytiahne šabľu (kovovú, aj keď v tej chvíli mal človek „chuť na inú) na konci s uviazanou vreckovkou, nahne sa k dotyčnej kuchárke a zakričí jej rovno do ucha: „To čo robííííš!!!“
Vždy som uchovávala v sebe akúsi zvedavosť keď čašníci priniesli jedlo. Vedela som, že za jeho vôňou, chuťou, chrumkavosťou, zložením je človek, pre mňa záhadná bytosť ukrytá v miestnosti s názvom kuchyňa. Rozmýšľala som ako asi vyzerá (teda ak mi jedlo výnimočne chutilo)opäť zas a znova po miestnej špecialite a nevedela som ako ten bôžik jedla asi vyzerá.
Málokedy máte možnosť zazrieť kuchára. V reštaurácii je starostlivo ukrytý a jeho existenciu prezrádza len celková aróma reštauračného zariadenia.
V závodných, či školských jedálňach, je táto záhadná bytosť z časti odhalená. Za úzkym okienkom vidíte trup a ruky, ktoré jedlo podávajú. Hlavu zväčša nevidíte (zakrýva ju tzv. sklo a la 80te roky s hrubým 3D kvietkovaným vzorom zo skla), počujete hlasy a sem-tam sa Vám dotyčný(á) predstaví, keď z časti vylomeným krkom a vytočenou hlavou sa nahne cez malé okienko.
Nostalgicky týmto pozdravujem kuchára Kamila, ktorý mi vždy namiesto jedného rezňa dal päť, namiesto štyroch knedlí dal sedem (bože môj) a domov mi ešte zabalil palacinky.
Teraz sa moje romanticko – naivné predstavy rozplynuli ako ranná hmla. Vytriezvená a šokovaná pozorujem, to čudo, čo neviem, či prekonáva akútnu virózu, alebo „len“ trpí sezónnou alergiou. Každým kúskom môj apetít klesá a je mi nevoľno. Dookola mi nedala pokoj myšlienka či pred ďalšou prípravou jedla sa táto osoba vydenzifikuje.
Môj kulinársky zážitok bol zničený, udupaný, znechutený a odchádzal domov skôr než som stihla vstať zo stoličky a nechať čašníčke tringelt.
Deň druhý...
Nič nestíham, je čas obeda a široko ďaleko je len jedna čínska reštaurácia, fast food, alebo čo to je, nazvime ho Gold Sun.
Vstupujem dnu a neviem sa zbaviť nepríjemného zápachu. Čo mi to len pripomína...čo mi to len...
“Ahá, už viem!“..“fúúúj“ ku...ňa hneď sa mi vybaví nemilá spomienka z jedálne základnej školy. Sivé zapáchajúce handry, pohodené vedľa vedra, v ktorom plávalo kvantum lyžíc, vidličiek, nožíkov, lyžičiek. S tou handrou sa robilo všetko (určite) Na tanieri zvyšky bravčového mastného perkeltu a nado mnou učiteľka v pozícii ruky v bok so zvraštením obočím naopak, bleskom v očiach a ústami s neuveriteľnou vetou: „Neodídeš od stola, pokiaľ všetko nezješ!“ Na druhej strane moja bezmocnosť sedem ročného dievčatka a dvíhajúci sa žalúdok po sivastom kúsku mäsa. Musela som sa vynájsť. Napchala som si negustovné zvyšky mäsa do úst a utekala k „odpratávaciemu“ okienku, kde som to v nedohľade učiteľky vypľula. Ešte pohľad na smradľavú handru a zážitok bol zažehnaný.
Toto spôsobilo, že som sa zo školských obedov odhlásila a nadobro. Pochopila som, prečo niektorí ľudia radšej dobrovoľne hladujú.
Odrazu príšerné de –ja –vúúú.
Smrad, lacné taniere so starým motívom, z ľahkého „porcelánu“, sem tam obité, klasické stoly, akurát chýba zúrivá učiteľka. Môj nepríjemný pocit nezachránila ani feng-shui fontánka uprostred. Stojím so zmiešaným pocitom nad jedlom a z letargie ma vytrhne až zvonivý hlas pomocnej sily. Copatá pubertiačka v legínach s dierou na zadku mi chce poradiť. Behom pár sekúnd som sa dozvedela, že ktoré jedlo je:
nepikantné
nepikantné
pikantné
pikantné a
nepikantné
Mužovi vravím, že všade cítim starú handru a chlór, on sa ma snaží optimisticky presvedčiť, že tá aróma je spôsobená exotickým korením. Och ako by som si to chcela vtĺcť do hlavy, ale akosi mi to nejde. Keďže sme všetci hladní a ponáhľame sa, nakoniec podľahneme...čudnému smradu a nakladáme vraj čínske jedlo. Očami stále hľadám Číňana, ale okrem deravej „legínky“ žiadne šikmé oči nevidím.
Jedlo je na stole, stále vonia nevábne. Naberiem si a je to divné, nechutné. „Nebude niekde skrytá kamera, či to zvládneme, alebo radšej vzdáme?“ Horko ťažko zdolávam druhú lyžicu a aj muž už pochopil, že koreninami to nebude. Snažíme sa vyhrabať tie chutnejšie kúsky, keď tu zrazu zbadám na stene nacapený papier formátu A4 s vytlačeným textom:
Naložené jedlo musí zákazník skonzumovať celé, ak to nedodrží zaplatí ako za ďalšiu porciu.
„No paráda!“ skoro ma natiahlo. Ledva som do seba napchala dve lyžice prapodivnej ryže a ešte ma čaká takých lyžic asi dvadsať, ak to nezvládnem, zaplatím premrštenú cenu za....jedlo? Nikdy viac.
Gold Sun už nesvieti, zapadlo a definitívne.
Medzitým som skočila na obedové menu do obľúbenej reštaurácie, kde bolo všetko v poriadku až na čudesnú ružovo fialovú primalexovú polevu, ktorou boli poliate buchty.
Nezdravý Mc Donald a jeho aktuálny hit nesklamal. Vlastne tam niet čo pokaziť. Roboti v kockovaných košeliach so zvláštnym neprítomným pohľadom a naučenými vetami mi vždy dajú čo očakávam a žiadne nemilé prekvapenia sa nekonajú. Dokonca mal jeden z nich minule chybu v programe a nabalil mi 2 x hranolky (za tu predraženú sumu sa aj celkom hodili)
Objednávka domov bola bola katastrofa. Z istej reštaurácie ma čakal po otvorení škatule asi päť krát ohriaty rezeň.
Myslela som si, že raj na tanieri už nezažijem, keď ozajstný pôžitok a s perfektnou obsluhou som zažila na Spišskom Salaši. Tam by som chcela vyhrať doživotné menu na každý deň.
Klepem mäso na stejky, pridávam marinádu a koreniny, grilujem mäso, k nemu opekanú cibuľku, vyrábam zeleninový šalát...
a opäť som spokojná, len ešte extra turbo ventilátor poprosím!
