Stôp v čerstvom, jednodňovom snehu, bolo naozaj neúrekom. Dali sa z nich krásne čítať rôzne zaujímavé príbehy. Ešte za šera, pozorujúc čriedy pasúcej sa srnčej, niekoľkých jeleníc a loviaceho lišiaka sme kráčali najskôr spolu, potom sa Tomáš vybral smerom k Belej a ja zase na východ k Hybici.
Svetla postubne pribúdalo, Tatry sa najprv v prvých predierajúcich lúčoch slnka sfarbili do červena, potom nabrali magickú olovenú farbu, spôsobenú odrazom svetla od ťažkých snehových mrakov.
Asi po desiatich kilometroch pomalej chôdze som si vyhliadol miesto na oddych a krátke posilnenie, mladý smrečok na zarastajúcom pasienku, pod ktorý som si sadol. Vybral som si z batoha slaninku, a zahrýzajúc ju cibuľkou, som pozoroval svoje okolie. Okrem jednej líšky, ktorá ako duch prešla predo mnou, sa po chvíli výrazným brechaním ozval srnec. Vyplašili ho dvaja ľudia, pravdepodobne poľovníci. Po chvíli som ich zbadal ako kráčajú z neďalekého lesnatého hrebienka smerom k Hybici. Rozčarovaný z narušenia zimnej idylky som si rýchlo zbalil veci a pokračoval ďalej opačným smerom.
Odrazu sa predo mnou zjavila silueta obrovského, nízko letiaceho vtáka. Skalný orol smeroval k neďalekej skupine riedkych borovíc, smrekov a smrekovcov. Keď ma však zbadal, vedomý si svojej nespornej výhody vo vzduchu, nasmeroval si to priamo ku mne. Stál som v strede lúky a orol pomaly prilietal bližšie.
Keď už bol veľmi blízko, zreteľne som rozoznal mohutný zahnutý zobák a tiež krúžok na ľavej nohe, ktorým ho pravdepodobne označili ešte ako mláďa na hniezde. Preletel mi len pár metrov ponad hlavu, po chvíli nabral výšku a ešte niekoľko krát zakrúžil, pričom mu vietor dohora vytáčal dlhé letky na krídlach. Pozoroval som ho až kým sa nestratil v diaľke.
Premýšľajúc nad silným zážitkom s obrovským vtákom som pokračoval v chôdzi cez lúku, čerstvo „zoranú“ veľkou čriedou diviakov, smerom k dolinke husto porastenej krovím.
Na líščích stopách, smerujúcich do dolinky, spočiatku nebolo nič zvláštne. Až po chvíli som si všimol, že líška začala skákať, okolo jej stopy sa objavili zvláštne odtlačky na snehu. Najskôr som ich pripisoval dlhému líščiemu chvostu, švihajúcemu z nejakých dôvodov raz na jednu, potom zase na druhú stranu.
No po podrobnejšom preskúmaní stôp som zistil, že zvláštne odtlačky sa nachádzajú aj viac ako meter na jednu aj druhú stranu od líščej stopy. Stále som nerozumel čo predstavujú, no uvedomil som si, že to nie je prvý krát, už raz v živote som niečo podobné videl, no vtedy sa mi tento rébus rozlúštiť nepodarilo. Prekvapovala ma pravidelnosť šmúh na odtlačkoch, ktoré v kombinácii s líščou stopu pôsobili, akoby líška vykračujúc si svojim chodníčkom občas mocne okolo seba búchala obrovskými krídlami, s rozpätím viac ako dva metre! Skôr ako som si to všetko dokázal dať dokopy, zbadal som ju v kríkoch. V zlomku sekundy som pochopil to, čo sa mi dovtedy napriek tomu, že to bolo veľmi jasne napísané v snehu, nepodarilo prečítať.
Líšku napadol zo vzduchu ten istý orol, ktorý mi pred niekoľkými minútami preletel ponad hlavu ...
Veľa z nej nezostalo. Hlava, kosti zbavené mäsa, štyri labky a huňatý chvost boli spojené ohlodanou chrbticou. Dookola zdupaný sneh, krvavé fľaky a chuchvalce vytrhanej srsti, stopy líšok, orla, strák a soják vytvárali koleso dotvrda udupaného snehu s priemerom asi dva a pol metra. Tu sa teda dráma skončila.
S trochou fantázie som si dokázal celkom živo predstaviť, aký súboj sa tu odohral. Ku kolesu zdupaného snehu viedli stopy líšky, z ktorých bolo zrejmé, že o súboji už je rozhodnuté. Už nečiarovala, nezanechávala svoju typickú, elegantnú úzku stopu, ani neskákala, ale robila drobné kroky, ktoré jej ešte umožňovali zranenia spôsobené mocným zovretím orlích pazúrov. Tie museli preniknúť cez životne dôležité orgány. Orol už len kontroloval situáciu, poskakujúc okolo líšky, sprevádzajúc ju k miestu jej posledného oddychu.
Cestou späť, ponáhľajúc sa na autobus z niekoľko kilometrov vzdialenej Liptovskej Kokavy, som sa ešte na chvíľu zastavil, aby som vo svetle zachádzajúceho slnka zachytil ortuťový lesk bubliniek v zamrznutom potôčku.
