Najskôr asi vysvetlím, o čo vlastne išlo. Mal som za to, že Krajské úrady životného prostredia v Žiline a v Prešove, ktoré ešte na jar zverejnili návrh zonácie Tatranského národného parku, so mnou prerokujú moje pripomienky a zapracujú ich do predloženého návrhu.
Predložený zámer bol totiž jedným slovom strašný, bol to paškvil plniaci sny developerov a drevorubačov na úkor Tatranskej prírody, a nie materiál hodný jeho predkladateľa - Ministerstva životného prostredia.
Keďže spomínané dva orgány ochrany prírody (KÚŽP v Žiline a v Prešove) sa v zákonom stanovenej lehote 30 dní neunúvali so mnou moje pripomienky prerokovať, a ani inak na môj doporučený list nereagovali, podal som žalobu na príslušné súdy. Naivne si mysliac, že nech rozhodnú tak či onak, rozhodnú rovnako. Moje pripomienky k zámeru boli totiž identické, líšil sa len adresát, úrad v Žiline a Prešove a rovnaký bol aj text môjho návrhu adresovaný krajským súdom.
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa (moje meno) ... rozhodol: Návrh zamieta. Keď som po včerajšom sklamaní dnes otvoril list zo Žilinského súdu, nechcel som veriť vlastným očiam. Krajský súd v Žiline rozhodol, že KÚŽP v Žiline je povinný konať vo veci mojich "Pripomienok k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku".
Potom som to pochopil. Oba súdy rozdielnymi rozhodnutiami dokázali tak svoju nezávislosť (jedného na druhom), ako aj nestrannosť (ani navrhovateľ ani odporca nemôže tvrdiť, že by súdy podržali stranu tomu druhému). No a mne zostal len pocit ťažkej schizofrénie, o ktorý som sa chcel s niekým podeliť.
Kvôli objektívnosti musím ešte dodať, že v jednej veci sa oba krajské súdy predsa len zhodli. Navrhovateľovi (to ako mne) náhradu trov konania nepriznali, nakoľko som si ich ani neuplatnil ...
