Je to prvýkrát čo som sa vo svojom živote so smrťou niekoho naozaj blízkeho stretla. Niekde v podvedomí som však na podobnú udalosť a možnosť pripravená bola – nik tu nebude navždy a pozorujúc udalosti, drobné príhody a situácie v mojom blízkom okolí som si chtiac nechtiac uvedomovala, že skôr či neskôr budem musieť čeliť niečomu podobnému. Človek ale akosi stále dúfa, že to ešte chvíľu potrvá, stále tú možnosť straty odďaľuje. Zasiahlo ma to nepripravenú. Navonok som to znášala lepšie ako som si myslela. Vnútri, sama v sebe, som ale musela vyriešiť obrovské množstvo vecí a myšlienok.
...moja neschopnosť prejavovať city a pocity navonok, neschopnosť plakať, rozprávať o tom čo mi je nahlas, sa prejavili a zhustili do krátkeho času, kedy som všetky tieto problémy musela nejako a náhle riešiť.
Podarilo sa. Aspoň čiastočne. Ostatné potrebuje len a jedine čas. Pomaličky sa s tým všetkým vyrovnávam. Tejto novej skúsenosti ale vďačím za mnohé. Učím sa hovoriť ľuďom, akí su pre mňa dôležití a neodkladať to. Učím sa plakať, pokiaľ viem, že to potrebujem a že sa mi tým uľaví. Hovoriť o tom, čo mi je.A to, čo mi pomáha je vedomie, že človek, ktorý odišiel, ostane navždy vo mne, spomienky, rozhovory s ním a udalosti budú trvalé.
Nasledujúce riadky sú písané v druhej osobe a venované môjmu starému otcovi:
...som rada, že som sa s tebou stihla rozprávať krátko pred tvojou smrťou. Zapriala som ti všetko naj k nastávajúcim narodeninám. Mal si dobrú náladu, práve ste pozerali nejakú politickú reláciu, a o to viac ma potešilo, že si k telefónu prišiel (čo sa ináč stávalo zriedka) a že sme sa aspoň pozdravili. V dohľadnej dobe sme k vám všetci chceli prísť, aby sme tvojich 79 rokov oslávili.
Už sa tak nestane. Pár dní na to si náhle a nečakane odišiel.
Vieš, čo je ale krásne? Že som v relatívne krátkom čase následne po tvojom odchode bola schopná nájsť a uvidieť mnohé veci, ktoré sa zlepšili. Udalosti, ktoré by sa za iných okolností stále odkladali, sa pohli vpred. Spoznala som napríklad tvoju rodinu, s ktorou som sa nikdy nestretla. Je smutné, že sme sa s nimi po prvý raz stretli pri takejto príležitosti, no spoznala som milých ľudí, ktorých snáď občas navštívim, a v tvojej rodnej dedinke na teba budeme spomínať.Niektorí susedia i bývalé kolegyne, ktoré sa celé roky neozvali, starkej pomáhajú a snažia sa jej to uľahčiť.A mám pocit, že v rodine sme k sebe milší a príjemnejší a viac komunikujeme. Nehádame sa pre maličkosti. Neodkladáme veci, ktoré sa dajú urobiť hneď.
Ďakujem.
A napokon je tu pár slov, ktoré som ti mohla, mala a nestihla povedať počas tvojho života:
Mala som ťa veľmi rada. Nie som si istá, či som ti to niekedy priamo povedala alebo nejako inak dala najavo. Pri mojich návštevách u vás sme sa zhovárali len málokedy. Vačšinu času si trávil von, alebo vo svojej izbe, a ja som necítila potrebu zájsť za tebou a začať rozhovor. Odrádzalo ma to, že by si si väčšinu z toho už nezapamätal, preto sa mi to zdalo zbytočné. Odrádzalo ma, že pri každej možnej príležitosti ma poučuješ, čo a ako mám či nemám robiť – lebo si chcel mať veci na poriadku a tak, ako si na ne zvyknutý, a ja som mojím dvojdňovým pobytom tvoje zvyky narúšala.
Jediný skutočný kontakt sme mali počas „našich večerov“, kedy sme pri jedle a vínku všetci traja pravidelne celé hodiny hrávali karty. Bol si v nich skvelý a pomáhalo ti to na pamäť. A som rada, že naposledy si nás v nich poriadne porazil J.
Je mi ľúto vecí a skutkov, ktoré si mohol zažiť. Že už nikdy nepôjdeš pozrieťna Liptov, kam si sa ešte chystal. Že neuvidíš svoje prvé pravnúča, ktoré jedna z tvojich vnučiek bude mať v apríli. Že teraz pri stole budeme hrávať karty už len my dve a tretí pohár s vínom, ktorý tam postavíme, ostane stále plný. I toho, že ona sa teraz nebude mať na koho zlostiť a šomrať.
Snáď sa mi s tebou bude občas snívať, a možno si v tých snoch povieme niečo, čo sme si nestihli povedať doteraz. Teším sa na to.
Zbohom, starký.
