Táto príhoda sa stala pred tromi rokmi, spomínam si, že som ju už vtedy plánovala zaradiť medzi svoje články, ale akosi som na to zabudla. Nedávno som v istej súvislosti rozmýšľala o malých deťoch, a zároveň som si upratovala vo fotkách. A myšlienky s fotkami sa mi spojili do kratučkej minipríhody z leta 2007.
Pár vecí, nad ktorými som posledné dva roky neraz rozmýšľala. Sú to akési pravidlá, predsavzatia, ktorými sa snažím riadiť a vďaka ktorým je môj život iný. Niektoré sú “požičané”, iné som si trošku prerobila, alebo utvorila. Ale i tie požičané mám samozrejme overené na vlastnej koži – inak by som si nedovolila poradiť druhým ;) Tak som zlepila to, čo mi v istom období môjho života značne pomohlo.
táto "básničkoúvaha" vznikla v mojej hlave a o pár minút na to i na papieri krátko potom, ako som natrafila na jedno z literárnych cvičení Dana Heviera. Viac menej sa mi to (aspoň dúfam :) i podarilo. A áno, dáva mi to zmysel :)
Odpočuté pred asi dvoma týždňami v prievidzskom supermarkete, zlepšilo mi to náladu:
Síce som chcela, aby padal sniežik, ale ani zimné slniečko nebolo zlé. Vybrala som sa prejsť sa a prečistiť si hlavu. Trasa? Kaštieľ v Rusovciach, Bratislavský hrad a nakuknutie na Vianočné trhy. Fotky nie sú ani zďaleka najkvalitnejšie, ale mne sa páčia :)
Takmer celé toto leto som spoznávala Slovensko. Behala som po hradoch, zámkoch, jaskyniach, túrach, pamiatkach…keď sa raz dostanem k tomu, aby som to skompletizovala, možno to tu uverejním v niekoľkodielnom seriáli aj s odporúčaniami :) Zatiaľ iba jeden poznatok, o ktorom som vzhľadom na návštevy takýchto miest nedávno začala vážnejšie uvažovať.
Nedávno som si čítala pár blogov o spomienkach na štúdium na výške… a usúdila som, že 4 roky dostatočne dlhý čas na to, aby som mala pocit, že “je to dááávno”. Aj ja zo seba vydolujem historické spomienky na niektoré milé zážitky. Tie súvisia najmä s (pokiaľ viem, dodnes sa nezlepšujúcou) kvalitou našej katedry, predovšetkým jej zamestnancov. Podelím sa o jednu príhodu na konci môjho štúdia, líčiacu vysokú odbornosť a kvalifikovanosť “pani profesorky”, ktorá mi mala byť nápomocná pri finišovaní s mojou diplomovou prácou.
Strašne ma rozčuľujú ľudia, ktorí neovládaju základné gramatické pravidlá. A ešte s tým idú aj na verejnosť. Svojho času som priateľom opravovala e - maily, ktoré mi poslali, občas to robím i teraz. Čoraz častejšie sa s tým stretávam na verejných nápisoch, či v novinách. A ide o hrôzostrašné hrúbky. Najnovšie mám chuť ich upozorňovať a niekedy sa to stretne i s pozitívnym ohlasom. Do novín redaktorom zatiaľ nepíšem, ale ako sa tak pozerám na niektoré NOMINATÍVY množného čísla v nadpisoch, asi čoskoro začnem ;) ľudiaaaa, kontrolujte si po sebe texty a píšte spráávne ;) P.S. viď obrázok, koľko chýb ste na ňom našli?
Tento miničlánoček je venovaný všetkým, ktorí NIE sú ušomraní, NIE sú uponáhľaní a dokážu si i uprostred pracovného týždňa všímať svet okolo seba...
Podelím sa s vami o pár perál, ktoré pochádzajú z mojich úst, úst mojich spolužiačok z výšky (poznáte to, ako plodíte, keď sa máte učiť na skúškové) a o nádherné pošmyknutia detí z našej školy v slovenčine i angličtine. Tu sú tie NAJ, na ktoré som si dokázala spomenúť:
Bojím sa opilcov, ktorí sú agresívni, hluční a útoční. Obťažujú okolie, zanechávajú po sebe jemnú vôňu a nevedia o sebe a svete okolo. V priebehu tohto týždňa som takúto skupinku stretla dvakrát (čo čert nechcel, tých istých chlapcov, v presne rovnakom stave v rozmedzí asi 15 hodín - futbaloví fanúšikovia :) S takými človek nechce mať nič do činenia a radšej sa tvári že ich nepočuje a nevidí. Jestvuje u mňa ale istá kategória vlastne neškodných ľudí v nálade, ktorých síce rozhodne cielene nevyhľadávam, ale namiesto nechuti a odporu vyvolávajú skôr zabávu a neraz ma schuti rozosmejú.
Z duše nemám rada večných hundrošov, frfľošov a neustálych kritikov. Občas mám pocit, že sa to stáva (ak už aj dávno nie je) typickou slovenskou vlastnosťou. Vodiči, predavači, úradníci, dôchodcovia... skupinky, o ktorých denne od svojho okolia počúvam príbehy o neochotne a ponosách na nedostatok čohokoľvek, na čoho nedostatok sa posťažovať dá. Jedinú radosť im hádam robí to samotné sťažovanie sa...
