Na mnohých verejnosti prístupných hradoch boli v rámci pravidelnej prehliadky občas aj vyše hodinové prednášky sprievodcov. Skoro všade to (napriek tomu, že to boli očividne sezónni brigádnici) bolo zaujímavé a poučné. Neraz sa ale stalo, že v skupinke bola nejedna rodinka s veľmi malými deťmi, alebo iba samotná maminka s malým batoľaťom – najviac dvojročným. Bolo na mnohých vidno, že detičky vzali úmyselne, s tým, že ich chcú zoznamovať s históriou a kultúrou.
Nech to ale bolo myslené akokoľvek v dobrom, tie malé deti jednoducho neboli schopné vnímať a počúvať hodinový výklad o obrazoch, panovníckych rodoch a 16 tich kúpeľniach na Betliari. Celkom prirodzene sa teda rýchlo začali otravovať, pobehovať, kričať a nejedna hradná prednáška bola prerušovaná nervóznymi rodičmi, unavenými detičkami a znechuteným sprievodcom, snažiacim sa prekričať ich a zaujať nás ostatných.
A keďže iní návšetvníci mali záujem sa niečo dozvedieť, neobišlo sa to bez pohoršených pohľadov a kritických poznámok na “deti, ktoré ma iritujú…”. Nepatrila som síce medzi tých, ktorí šomrali na rušivé “jasličky”, ale ani mne to nebolo príjemné.
Nemám vôbec nič proti tomu, aby sa rodičia v tomto smere deťom venovali. Možno by ale mali porozmýšľať, či stojí za to ťahať ich na takéto miesta za každú cenu v každom veku. Tí krpci z toho vlastne nemali vôbec nič, okrem pár sekúnd záujmu na začiatku, napríklad pri výstave zbraní alebo riadu. Odbornému výkladu ani zamak nerozumeli, ticho byť nedokázali a vzhľadom na vek je dosť logické, že sa po pár minútach otravovali a nudili.
Preto je podľa mňa oveľa efektívnejšie, ak rodičia s dejepisnými výletmi pár rôčkov počkajú. Hrady predsa budú stáť i naďalej, a vo veku možno 7ich rokov budú mať iste oveľa väčší záujem o podobné veci. Budú vtedy snáď chcieť sami dobrovoľne spoznať miesto, o ktorom sa učia v škole a aj dĺžka pozornosti bude znateľne vyššia. Prospeje to určte im samotným a prispeje to tak k nerušenému zážitku ostatných návštevníkov zo zaujímavého výkladu.
