za to, že nie som taká neurotická, ako som kedysi bývala,
že sa v jednom kuse nezaoberám sama sebou a blbosťami, ktoré nie sú podstatné,
že dnes zbehnem dolu schodami rýchlo, ani si neuvedomiac, že sa mám pridŕžať zábradlia a báť sa, že sa pošmyknem alebo spadnem,
že dokážem plakať, keď to potrebujem,
že dokážem hovoriť o veciach, ktoré sú pre mňa ťažké a nepríjemné,
že čoraz viac kašlem na okolie a konvencie a snažím sa robiť to, čo je príjemné a pohodlné pre mňa,
že ak treba, viem sa dnes presadiť a byť stredobodom pozornosti, ak som si istá tým, že som v niečom dobrá,
že už nežijem život plným predpisov, šablón, časových limitov a tabuliek,
že nechodím spať „povinne“ o desiatej,
že skúšam nové veci a užívam si ich,
že i napriek nechuti na sebe pracovať viem,
že ak sa chcem zmeniť, je to potrebné a nutné,
za nekonečnú trpezlivosť a ochotu počúvať ma celé hodiny,
že som tolerantnejšia a vnímavejšia voči druhým a nechcem ich prerábať na svoj obraz,
že sa mi veľmi zlepšili vzťahy s rodinou,
že sa dokážem prispôsobovať ľuďom a robiť kompromisy,
že nemám problémy s dotykmi,
že mám konečne rada samu seba,
že sa neobviňujem, nevyčítam si a neospravedlňujem sa za to čo som neurobila,
že by som si už nesadla do kútika a nestúlila sa tam pred celým svetom,
že som svojej rodine prvý raz priamo slovne dala najavo že ju mám rada
a...vlastne za to, že si konečne verím.
Ďakujem.
