Úlohou spomínanej osoby, mimochodom, mladučkej, čerstvej profesorky, ktorá nás okrem iného učila preklad a tlmočenie, bolo čosi na prvý pohľad jednoduché – napísať mi posudok na diplomku, s rozsahom asi trištvrte A4.
Keďže som mala dosť dobrého vedúceho a ešte lepšiu tému, predpokladala som, že to bude otázkou pár dní, a viac menej len formalitou – prídem, vezmem si ho, poďakujem sa jej a hor sa obhajovať. Zmýlila som sa už v prvom bode. Prísť som prišla – dokonca asi 5 krát. Zakaždým mi však bolo jej jemným hláskom (dosť vystrašeným, zväčša sme mali pocit že my sme profáci a ona žiačka) oznámené, že to ešte nestihla a mám prísť zajtra/o týždeň/o 2 týždne….limit sa ale blížil, tak som sa rozhodla, že idem skúsiť naposledy a rázne – bol piatok, asi 16.00 a jediná na škole som bola ja, daná učiteľka a vrátnik. Vošla som k nej do kancelárie, rovno som sa jej spýtala, že ako dlho asi budem čakať a že už mi ho jednoducho dnes dať musí. Zjavne to pomohlo, …práve pred minútou ho totiž UŽ začala písať J
A tu sa začína zábavná časť príbehu – najskôr som zistila, že svoju zodpovednú úlohu – tj.pár vetami vyjadriť obsah mojej diplomky a odporučiť ju na obhajobu, zobrala vážne. Veselo mi oznámila, že si skopírovala komplet posudok slovenskej (ja som mala anglickú) práce nejakého iného študenta a práve v ňom menila základné údaje, aby sa to hodilo do mojej – spočívalo to v zmene mena, dátumu a ešte nejakých drobností, zvyšok sa “vraj úplne hodil…” už to mi prišlo smiešne, ale chcela som to mať rýchlo za sebou tak som nevravela nič. Potom si to ale pre istotu prečítala dôkladnejšie, usúdila, že niektoré veci by mala formulovať ináč – a ostala bezradne sedieť a hľadieť na mňa, pretože netušila ako – s čím sa mi aj hneď priznala. Nedokázala sformulovať jedinú, čo len trochu odbornejšiu (alias otrepanú) vetu v slovenčine. (Viete si predstaviť ako to bolo na prednáškach s cudzím jazykom, rozprávala horšie ako priemerný stredoškolák, preklad a tlmočenie sme 2 roky učili my ju a nie naopak.) Tu som sa rozhodla prevziať veci do vlastných rúk a navrhla som jej jednu verziu asi 5tich fráz, ktoré by sa tam asi tak hodili. S rozžiarenými očami prikývla, že “to znie dobre” a hneď ich tam naťukala.
V tej chvíli som sa nominovala za posudkového hodnotiaceho ja sama sebe, a s pomocou jej PC som si nadiktovala pekne – krásne celý text sama. Spokojne potom vytlačila dve verzie mojho veľdiela a jednu mi dala. Bolo to jedno z mojich prvých a neplánovaných literárnych skvostov ;) Kto sa ešte môže pochváliť tým, že si diplomovú prácu zhodnotí sám? (okrem hŕstky mojich vtedajších spolužiakov, ktorí zažili to isté – tetuška si vraj pár dní nato dokonca nepamätala ani tie mnou utvorené vety, nieto ešte aby napísala podobné, tak jej ich chudáci museli diktovať nanovo.)
Daná profka inak na katedre učí dodnes, jej kvalifikovanosť, sila hlasu, ani kreativita sa vôbec nezmenili a ktovie? - možnože má vyhradené špeciálne konzultačky len na študákov, ktorí jej chodia navrhovať, čo by mala o nich napísať…
