Do tejto kategórie zaraďujem pánov, ktorí sa vratko kráčajúc po ulici zhovárajú sami so sebou. Nevnímajú nás, dokonca sa pri náraze do nás zvládajú ešte i viac-menej slušne ospravedlniť. Alebo spevákov - amatérov. Alebo pochrapkávačov na zastávkách. Zväčša na nich vidno, že dočasným alkoholovým opojením snáď chcú uniknúť z neveselej reality všedného života.
Akýmsi medzistupňom sú tí, ktorí vás (nešťastnou?) náhodou oslovia a požadujú nejakú informáciu, prípadne sa pevne rozhodli vás oboznámiť s aktuálnym politickým stavom, svojím stavom, vaším šarmom a pod. Snaha zosmoliť jednu plnovýznamovú vetu ich stojí všetky sily, pričom výsledok i tak často nezodpovedá pôvodnému plánu :) jednu takú milú konverzáciu som zažila nedávno:
Na autobusovej zastávke sa ma jeden podvečer starší pán opýtal na smer a číslo autobusu. Po mojej odpovedi sa mi vcelku slušne poďakoval. Pokladala som dialóg za skončený, keď sa vtom ujko ku mne vrátil a oznámil mi, že som krásna a múdra slečna. Ja, medzičasom očarená jeho "vôňou" a slušne vychovaná, som sa poďakovala a tým som ukončila rozhovor číslo 2. Po krátkom zamyslení sa ale deduško priblížil ku mne tretí raz a opýtal sa ma: "...a...môžem sa vám prispôsobiť?..."
Čo tým chcel presne povedať sa už asi nedozviem, pretože som mu odpovedala jednoznačne záporne a ako bonus som sa schuti zasmiala. Tak teraz neviem: chcel sa ku mne pridať iba v ten deň, zdieľať so mnou môj celý život, obliecť sa ako ja alebo...? ;-)
Keď to veselému pánovi do tretice nevyšlo, definitívne sa vzdialil a pridružil sa k ostatným nevinným okolostojacim. Dúfam len, že našiel niekoho komu sa prispôsobiť mohol, a aj v to, že sa častejšie pokúša "prispôsobiť" tomu reálnejšiemu svetu, kde sa mu bude s ľuďmi komunikovať oveľa ľahšie a príjemnejšie :)
