Minule, pred hodinou, som si kúpila pitie, že keď budem rozprávať, nech mi nevyschne v hrdle. Do zasadačky som prišla o 15 minút skôr, aby som sa stihla rozmraziť a napiť. Rozmraziť som sa zvládla aj sama, ale s tým pitím to už bolo horšie. Túžobne som pozerala na fľašu zeleného čaju a tá nie a nie sa otvoriť. Skúšala som to pravou, ľavou, cez sveter, bez neho... A - nič. Tak som musela počkať na prvého (a v ten deň aj posledného :-)) účastníka kurzu, aby ma napojil. Ako správne sucho skonštatoval: „Niekedy je výhoda byť mužom." Veru, súhlasím. Keby som ním bola, nemusela by som čakať kým príde mama z roboty a otvorí mi fľašu. Minerálky. Ešteže je voda z vodovodu pitná.
Tá nechutná bezmocnosť ma dobehla aj dnes. Mačka sa zasekla na streche, a nie a nie zísť dole. Mňaučala ako keby tam mala zomrieť a nedalo mi to ju tam nechať. Tak som si hrdinsky vyniesla z garáže rebrík... (Tu nasleduje krátka pauza na opis už spomínaného rebríka. Ak sa to tak dá nazvať. Je veľmi nízky, dá sa postaviť do tvaru písmena A a neuveriteľne sa heglá. Akože sem a tam. Síce v medziach, ale keď na ňom stojíte, nikdy presne neviete kedy sa tá jeho medza začína a ja mám vždy pocit, že sa z neho už už zrútim.) No takže, vyniesla som si rebrík a človeku nad stosedemdesiat by stačilo sa postaviť na druhú priečku a mačku by dočiahol. Mne to ale nestačilo, tak som sa vrátila na zem a dúfala som, že mica pochopí moju snahu a skočí dole sama. Veď by som ju chytila, len jej to vysvetliť...
Liezlo mi to na nervy. Stačilo by mi päť centi navyše a bola by šťastne na dole. Ale on tak žalostivo mňaučala, že sa to nedalo ignorovať a musela som podstúpiť ďalšie kroky. Smerom hore. Po rebríku. Takže som vyliezla na úplný vrch tohto super-bezpečného rebríka a modlia som sa, nech mačica neurobí prudký pohyb. Ináč by sme leteli obe. Vyšla som teda hore, na poslednú priečku. Vystrašne sme sa s micou na seba pozreli a začala som ju odlepovať od trámu. Najprv nechcela ísť, lebo sa bála a ja som ju tam nechcela nechať, lebo som sa tiež bála, a nechcela som sa báť zbytočne. Chápete, vyštverám sa tam a nakoniec ju ani nedám dole? Po chvíli pochopila, že som jej jediná nádej na noc vo vnútri a od trámu sa prelepila na mňa. Ani sa nepohla a pomaly a šťastne sme zliezli na zem. Naša malá dráma sa skončila.
No a teraz som si uvedomila, ako ma bezmocnosť donútila prekonať sa. Takže aké ponaučenie nám z toho vyplýva?
Že nabudúce tú fľašu nepustím, kým ju neotvorím a úspešne sa nenapijem. :-)
P.S.: Buďte šťastní a veselí!
