Stretávku organizovala Peťa, Macho a ja. Rezervovali sme stôl, natlačili pozvánky, obehali rodičovské domy spolužiakov, kúpili kvetinu a tešili sme sa na ľudí, s ktorými sme prežili 9 rokov. To je podľa mňa celkom doba. Za týchto 9 rokov sme sa z detí stali tínedžermi, zažili sme prvé lásky, sklamania, stihli sme sa pohádať, udobriť, zmeniť, vyrásť...
S organizačným týmom sme boli dosť smutní, keďže nás nakoniec z 18 (dúfam, že si dobre pamätám) prišlo len 7. Niektorí museli byť v práci, iní proste nemali záujem. Čiže s triednou nás bolo 8. Keď som večer odchádzala z domu, hovorím mame, že za 2 hodinky som doma. Myslela som si, že teda zjeme večeru, povieme si ako sa máme a dovi dopo. Sklamalo ma, že spolužiaci aj keď mohli prísť, neprišli. Snažili sme sa to naplánovať tak, aby to vyhovovalo každému, aj časovo aj cenovo. Nuž, všetkým sa vyhovieť nedá.
Po večeri a všetkých formalitkách sa nálada celkom dobre rozbehla a začali sme vyťahovať historky dávno zabudnuté. Napríklad som sa dozvedela, že chlapci jeden čas každému hovorili Štefan. Chalanom aj babám. A jednému to zostalo do dnes, stále ho volajú Ičo. Aj keď neviem, ako to spolu súvisí, ale oni tvrdia, že Štefanom sa tak hovorí. Ďalší je ešte od základky Kaladze. ( Bývalý futbalista, tuším, Milána?) Tretí je už spomínaný Macho, to jediné je odvodené od priezviska, čiže tomu ako tak rozumiem.
„ A pamätáte si, keď sme mali čerstvo vymaľovanú triedu a Kurinec hádzal mokrú špongiu a celé steny zafŕkal?“ „ A keď sme mali flusátka a strieľali sme vás s nimi?“ Tak toto si pamätám veľmi dobre, lebo to bolo nechutné. Vytiahli tuhu z pera, natlačili do nej oslintané papierové guličky a silno fúkli. Fúúúúúúj. Vždy ma z toho napínalo. „ A ja si pamätám, ako som sa raz bila s Ľubom a ako som ho sotila, rozbil kvetináč. A potom to bolo na neho, veď kto by uveril, že som ho sotila ja?“ Aj k takémuto priznaniu prišlo. Vtedy by naozaj nikto neveril, že by som bola toho schopná. Malé dievčatko v ružovom svetríku, ktorý uštrikovala maminka, dva zapletené copíky, všetky úlohy na 1, proste vzornosť sama o sebe. „ Alebo keď Ičo utekal za Evou cez celé mesto, lebo počul, že tam práve je.“
Historiek bolo plno a za každou nasledoval výbuch smiechu. Dozvedeli sme sa aj jednu smutnú správu od triednej, že jeden náš učiteľ asi pred dvoma rokmi zomrel. Pán učiteľ Matúš, ďakujeme za všetko a raz sa dúfam vidíme hore!
Okolo 10 sa s nami triedna rozlúčila a my sme už mali premyslený ďalší program večera. V Cíferi je hodová zábava, nie je čo riešiť.
To vám bola zábava ako sa patrí. DJ hral skvele, mladí sa bavili a my medzi nimi. Všetkým sa nám tam veľmi páčilo a tak sme sa dohodli, že to bol nultý ročník našej stretávky v Cíferi, čiže o rok sa tam vidíme opäť.
Svoj sľub, že o 2 hodiny som doma, som samozrejme nedodržala. Stretávka bola super, aj keď sa mi tam vôbec nechcelo ísť. Ale ako som povedala pred prípitkom: „ Nezáleží na kvantite, ale na kvalite.“ A kvalita cez víkend rozhodne bola. Takže všetci čo ste neboli, o rok žiadne výhovorky, hodová zábava to istí!
