Ak ste tam už boli, tak viete o čom hovorím. A pre tých čo tam neboli, sa asi neoplatí hovoriť. To treba proste vidieť. Úžasné. Krásne. Neopísateľné. Nádherné.
V piatok o 1.10 ráno sme nasadli na vlak, ktorý odchádzal z Leningradskej vlakovej stanice. Išli sme otvoreným lôžkovým vozňom. Nevedela som si predstaviť ako vyzerá otvoreným vozeň s lôžkami. Teraz už viem. Vyzerá to čudne, 60 ľudí spí v podstate spolu, lôžka sú predelené len stenami. Čiže ak sa niekto hlučne zabáva, počujú to všetci. Blízko pri nás mal lôžko aj jeden veľmi zhovorčivý pán. Medzi iným nám vymenoval, podľa neho, najkrajšie mestá sveta: Praha, Rím, Ľvov, Riga a Petrohrad. Ešte Rím a Riga a môžem porovnať. Zaujímavé na ňom bolo to, že nás nazýval: „tovariši študenti." Tak nám ani Ľjubov nehovorí. Našťastie.
Ráno o 10 nás na stanici čakal Iľja - náš hostiteľ a sprievodca. Prvú noc sme však spali u jeho kamaráta, tak nás odviezol k nemu, aby sme si oddýchli a urobili zo seba ľudí. Po čaji so Sášom (náš prvý ubytovateľ) sme sa vypravili za pamiatkami.
Prvý sme si pozreli Smoľnyj sobor. Krásny modro-biely objekt, ktorý sa využíva ako múzeum, koncertná sála a dokonca tam má sídlo aj pár fakúlt Petrohradskej Univerzity. Za 100 rubľov (cca 2,4 eur) sme vyšli na vežu odkiaľ sa nám naskytol krásny výhľad na mesto.
Ďalšia bola na rade Kazanská katedrála, ktorá že vraj patrí medzi najkrajšie pravoslávne katedrály na území Ruska. Po vstupe do nej som pochopila prečo. Je naozaj nádherná, hmatateľne tam cítiť duchovno. Množstvo ikon, sviečok, ľudí, ktorí si chcú uctiť rôznych svätých...
Potom sme sa prešli po Nevskom prospekte, čo je hlavná ulica Petrohradu. Je dlhá 4,5 kilometra, čiže celú sme ju videli len z auta. Nespočetné množstvo obchodov najrôznejších značiek, reštaurácie od výmyslu sveta, kopa reklám a masa ľudí. Asi tak jednou vetou o Nevskom prospekte.
Odtiaľ sme sa presunuli na Palácové námestie, kde sa nachádza budova Zimného palácu, alebo aj známe múzeum Ermitáž. Ermitáž sme navštívili v nedeľu, ale stihli sme toho málo, lebo ju už o 17.00 zatvárali. Nachádzajú sa v nej obrazy napríklad od Rembrandta, Rubensa, Raffaela a da Vinciho. Aspoň toho da Vinciho som videla, tak som bola spokojná.
V piatok sme ešte stihli Chrám Kristovho vzkriesenia - Spasiteľ na krvi. Z vonku mi pripomínal trošku Chrám Vasilija Blaženého, ale z vnútra bol oveľa krajší. Celý je vyzdobený mozaikovými obrazmi. Mozaiky pokrývajú viac ako 7000 štvorcových metrov. Už len kvôli tomu chrámu by som sa chcela do Petrohradu vrátiť.
Petrohrad, zvaný aj Benátky Severu, je okrem iného známy aj mostmi, ktoré sa na noc otvárajú. Ani tento zážitok sme si nemohli nechať ujsť a tak sme do pol 2 rána čakali na prvý most, ktorý sa otvorí. Bolo to krásne. Celé mesto vysvietené, aj všetky mosty, plno ľudí čakajúcich na pohyb obrovského mostu, cez ktorý prejde denne nespočetné množstvo áut.
Ten pohľad stál za to, avšak pre Petrohradčanov to môže byť niekedy nepríjemné. Ak totiž nestihnú prejsť cez most, obchádza môže trvať aj dve hodiny. Ako dobre, že v Trnave sa dá ísť všade pešo. :)
Celú sobotu sme venovali Petropavlovskej pevnosti. Nachádza sa tu, okrem iného, Petropavlovská katedrála, kde sú pochovaní ruskí cári. Medzi nimi aj Peter Veľký, zakladateľ pevnosti. Pozreli sme sa aj do väzenia, kde boli držané vysoko postavené osoby a politický väzni. Byť vo väzení určite nie je sranda a o tomto to platí dvojnásobne.
Po pevnosti sme chceli ísť ešte na Auroru, známy krížnik, ktorý bol nasadený v Rusko-Japonskej vojne, prvej svetovej vojne a ktorý zohral dôležitú úlohu pri útoku na Zimný Palác, čim sa začala Októbrová revolúcia. Dostať na ňu sa nám však nepodarilo, Auroru zatvárajú už o 16.00 a my sme sa k nej dostali až okolo 18.00. Tak sme si ju obzreli aspoň zvonka, prešli sme sa medzi stánkami so suvenírmi, v ktorých bolo samozrejme všade to isté a išli sme do obchodu.
Chystali sme totiž slovenské pohostenie pre Iľjových kamarátov, ktorých k sebe na večer pozval. Tak sme sa rozhodli tradične pre bryndzové halušky a pridali sme k nim zemiakové placky (pôžička od čechov :)). Kamaráti prišli, najprv nedôverčivo pozerali na jedlo, ktoré sme pripravili (predsa len tie halušky nevyzerali tak ako by mali, nemali sme na ne žiadne náradie, tak sme ich hádzali do vody z lopárika), ale potom sa jeden osmelil a už to išlo. Najviac im chutili oškvarky. :) Neskôr sme sa presunuli na schodisko, kde sme spievali (teda my skôr počúvali) ruské piesne. Chlapci doniesli gitaru, texty a akordy mali v mobile, všetko bolo pripravené. Pesničky boli krásne, ale všetky boli smutné. Tak som im povedala, že nech zahrajú nejakú veselú, ale ako som sa dozvedela: „Ak Rus spieva, spieva smutnú pieseň." Brali to naozaj vážne, ak niekto spieval, všetci počúvali, nikto nerozprával.
Celú nedeľu sme venovali už spomínanej Ermitáži, respektíve skôr celé poobedie, keďže sme si dobre pospali. V pondelok musel ísť Iľja na vojenský výcvik do Petergofu. My sme chceli vidieť Petergofský palác, takže sme išli s ním. Rezidenciu dal vybudovať Peter Veľký ako odpoveď na francúzsky Versailles. Nachádza sa tu niekoľko palácov, fontán, jazierok, sôch. V lete to musí byť nádherné, ale aj v zime to má svoje čaro. V ten deň akurát nasnežilo, tak sme sa po ceste k palácu guľovali. Petergof sa nachádza na brehu Fínskeho zálivu, takže po chvíli chôdze sa nám naskytol krásny pohľad. Chápem, prečo si Peter Veľký vybral práve toto miesto.
Viac sme toho bohužiaľ za tie 4 dni nestihli. Ale každý z nás sa tam chce vrátiť. Krásne historické centrum, kanály s vodou, mosty, parky... To všetko nás dostalo. Aj ľudia sú tam milší ako v Moskve. Tie 4 dni boli úžasné aj vďaka všetkým ľudom, s ktorými sme ich strávili. Keď som povedala Júlii (kamarátka z Moskvy), že by som ešte veľmi rada všetkých niekedy videla, povedala mi na to ruské príslovie: „ Zem je okrúhla." Tak ju beriem za slovo.
Iľja, Júlia, Sáša, Koľja, Medi, Maxim, Víťa, Kaťja, Nataša a Anna - ďakujeme!
