Najbohatší a najšťastnejší indický štát som si predstavoval inak než sme s mamou zažili hneď po vystúpení z lietadla. Myslím, že aj tá najposlednejšia okresná vlaková stanica u nás vyzerá luxusnejšie ako International Airport v Trivandrume. Z okna starého taxíka, ktorý nás viedol do hotela divokou jazdou o tretej hodine ráno sme videli ošarpané domy, múry a chatrče, ulice lemovane špinou a odpadkami, a sem tam pred nami cez cestu prešiel človek s turbanom na hlave a omotanou plachtou okolo pása (typický miestny chudobnejší odev). Najprv sme sa s mamou na seba pozerali: toto je najbohatší štát? A potom sme začali mat aj mierny strach: dvaja dobre vyzerajúci Európania, s množstvom kufrov, a asi aj peňazí, stratení v nočnej keralskej džungli, uprostred podozrivo vyzerajúcich postavičiek s turbanmi, zmizli bez stopy. Našťastie po 40 minútach nás taxikár vyložil pred hotelom a žiadna dráma sa nekonala. Už ďalší deň sme zistili, že Keralčania sú naozaj veľmi milí a usmievaví ľudia ako aj väčšina Indov.
V Indii sme sa stretli s mnohými javmi, ktoré nám Európanom pripadajú zvláštne a divné a väčšinou aj úsmevné. Tak napríklad je úplne bežné vidieť na verejnosti indických mužov držať sa za ruky. Tak ako sa u nás za ruky držia milenecké páry. Najprv nám vŕtalo v hlave či sú homosexuáli. Ale dozvedeli sme sa, že homosexualita je v konzervatívnej Indii odsudzovaná. Jednoducho chlapci sú kamaráti, dotykom to dávajú najavo, a nijak to nespájajú s homosexualitou.
Indovia sa tiež veľmi radi fotia s nami, čo nám vyhovovalo lebo aj my sme sa radi fotili s nimi. Stalo sa mi aj také, že dvaja Indovia mi rukami nohami ukazovali, že ich mám odfotiť. Oni foťák nemali. Nechápal som či chcú aby som ich odfotil svojim foťákom - načo by im to bolo, veď fotka zostane u mňa. Urobil som im dve fotky a oni spokojní odišli preč. Mne vo foťáku zostala pamiatka na dvoch týpkov, ktorí sa radi fotia.
Indovia sú veľmi družní. Hneď sa dajú do reči. Väčšina z nich ovláda len pár viet ako: where you from? A tak debata konci rýchlo. Ale napríklad, keď sme sedeli na lavičke v New Dilli v obrovskom parku - niečo ako sad Janka Kráľa v Bratislave - z ničoho nič si prisadol k nám mladý Ind a pustil sa s nami do reči, odkiaľ sme, čo robíme, odkiaľ je on a čo robí. Takto sme sa bavili štvrť hodinku a potom išiel ďalej.
Kapitolou o sebe sú indické reštaurácie a kvalita ich služieb. Od kedy som sa vrátil z Indie máloktoré slovenské reštauračné zariadenie ma vie vytočiť. Vždy si v duchu poviem: spomeň si na Indiu. Už ste čakali niekedy na fľašku koly jeden a pol hodiny? Alebo na polievku dve hodiny? Keď som čašníka urgoval aby mi ju doniesol, ma uisťoval, že objednávka sa vybavuje a čoskoro tu bude. Po hodine mi namiesto jedla a pitia spokojne doniesol účet. V inej reštaurácii na streche činžiaka v Jaipure sme sedeli cela skupina zo zájazdu. Boli sme jedinými zákazníkmi. Čašník k nám pristúpil po 15 minútach s notesom v ruke. Spýtal sa jedného čo si dá, zapísal si, že si prosí kolu a odišiel. Bol preč asi 15 minúť a potom prišiel s fľaškou koly v ruke. Pristúpil k druhému z nasej skupiny a spýtal sa ho čo si dá. Zapísal si, že chce kolu a odišiel preč, opäť na 15 minúť. Vrátil sa s jednou fľaškou koly v ruke. Keď sme pochopili jeho systém práce, trvali sme na tom, aby si najprv zapísal všetky naše objednávky a potom ich šiel vybavovať naraz. V inej reštaurácii, v Agre, sa naša skupina rozdelila ku dvom stolom, pri každom stole asi 8 ľudí. Boli sme riadne hladní a každý z nás si objednal nejaké mäsko a k tomu ryžu a chlieb. Netreba hovoriť, že im to trvalo neskutočne dlho. Ale keď mali hotovú polku objednávok tak to vyriešili veľmi originálne. Na náš stôl priniesli mäská, bez príloh. A na vedľajší stôl priniesli ryžu a chleby, bez mäsa. Keď nadišiel čas platenia nahrnulo sa všetkých päť čašníkov okolo pultu a rátali a rátali a rátali, sčítavali, odčítavali, násobili, delili, radili sa spolu. Po 15 minútach nám doniesli účty, samozrejme zle vyrátané, ale my sme boli radi, že si už môžeme konečne ísť oddýchnuť na izby.
Pekne zážitky mám z indickej dopravy. Ulice sú preplnené autami, z ktorých väčšina nemá spätné zrkadla. Značky tam neexistujú, ani prednosť v jazde. Pre nás to bola poriadna džungľa, ale pre nich organizovaný chaos. Keďže neexistujú pravidlá musia sa plne spoliehať na svoju pozornosť. Tympanom sú pozornejší a ľahšie sa vyhýbajú autom, ktoré im skočia do cesty. Smerovky sú tu zbytočné. Ako naznačíte ostatným vodičom, že chcete odbočiť? Vystrčíte ruku z okna s dlaňou v znamení „stop" a opatrne sa tlačíte tam kam mierite. Skôr či neskôr vám ostatné autá zastavia a pustia vás. To isté platí pre chodcov. Ak na ulici plnej áut čakáte kým vás niekto dobrovoľne pusti neuspejete. Treba vystrčiť ruku s dlaňou „stop" a tlačiť sa do cesty. A povestné vytrubovanie. Trúbi sa stále a preventívne. A najme pri každom priblížení sa k inému autu. Aby vedeli, že ste blízko a že si majú dávať pozor. Väčšina náklaďákov má dokonca vzadu pestrofarebne namaľovaný nápis: please horn; čo znamená: prosím trúb.
Silným zážitkom bol ranný hinduistický rituál otvárania Gangy. Skupina brahmanov búchala na kovové predmety-gongy, spievala náboženské texty, a liala mlieko(?) do rieky. Hlavný brahmán vyzeral byť mierne v tranze. Táto posvätná chvíľa však okolo sa nachádzajúcim Indom vôbec nebránila v praktizovaní svojich všedných záležitostí. A v nás sa miešali pocity údivu a absurdity. Hovorím mame: Toto je jak v cirkuse, títo sa modlia, nad nimi sa jeden vyzlieka a oblieka, vedľa niekto cvičí drepy do rytmu brahmanskej hudby. O dva metre ďalej skupina žien perie prádlo v Gange. Kúsok vedľa nich si rodinka najprv popláve a potom sa pekne poumývajú. Vedúci zájazdu hovorí: Toto je India, každý si robí čo chce a nikomu to nevadí.
Podobných zaujímavosti je India plná. Nechcem, aby tento článok bol príliš dlhý a nudný tak už len spomeniem nápis na hinduistickom chráme, ktorý ma pobavil: Tomu kto vo mňa neverí a upína sa na materiálne bohatstvo, preukážem veľkú láskavosť tým, že ho zbavím všetkého majetku.
Počas nášho cestovania sme videli mnoho krásnych miest, budov, pamiatok. No zo všetkého čo som zažil a videl sa mne najviac páčili ľudia. V našom zájazde boli niektorí zhrození z biedy. Bieda je tam naozaj neskutočná. No mňa viac zaujala schopnosť ľudí vyrovnať sa so svojou situáciou. Nepoužil by som slovo „šťastní". Ale zdá sa mi, že boli zmierení so životom. A hoci boli omnoho chudobnejší než väčšina ľudí na Slovensku, boli milí, usmievaví, jemní.
A ja som si z Indie odniesol kľud v duši. Keď vidím ako sa u nás ľudia nervačia a mračia pre drobnosti, a keď to chytá aj mňa, spomeniem si na Indiu a pripomeniem ten pocit, že aj najväčšie problémy sa dajú prežiť s kľudom a úsmevom.
Ďakujem ti India.
To nie je Luník 9, ale činžiak oproti nášmu hotelu v Bombaji.
Magické ulice starého Dillí.
Hľadá sa elektrikár, ktorý by vedel opravit toto elektrické vedenie.
Človek si zvykne aj na šibenicu. Aj na rikšu.
Krava na ulici je normálka, ale už ste videli pouličnú kravu ležať uprostred pekného mramorového obchodu s oblečením?
A čerešničkou na torte boli indické deti.
