Už som si na týchto obchodníkov zvykol a pripadajú mi byť milí. A už viem, že ak chcem mať pokoj nesmiem sa na ich tovar ani pozrieť, nie to prejaviť naznak záujmu, lebo v tom momente sa na mňa obchodník zavesí.
Mamina sa v slabej chvíli pozrie na malú vreckovú šachovnicu s drevenými figúrkami a začína rozmýšľať či by sa nehodila ako darček otcovi. A to je presne tá osudná chvíľa.
Obchodník: You are Russian (mama je blondína)?
Mama: No Russia. Opýtaj sa ho koľko to stoji.
Kamil: How much this costs?
Predavac: One thousand Rupies.
Kamil: Tisíc rupií. Chceš to?
Mama: Nie, to je drahé.
Kamil: Za koľko to chceš? Skúsim zjednať cenu. Za tristo to určíte predá. Chceš to za tristo?
Mama: No... keď to dá za tristo tak to zoberme.
Kamil: No. It is too expensive, we dont want it.
Predavac: One thousend Rupies. Look this is good quality. One thousand Rupise.
Kamil: Noooo, it is expensive.
Otočím hlavu a idem preč.
Vtom na mňa kričí: Ok Sir. 950 Rupies for you. Final price.
Kamil: Noooo, it is too much. I will buy it for 150 Rupies.
Predavac: Nooo. I buy it for 500. Sir, look. Good quality, good price.
Pomaly sa presúvame k autobusu a predavač ide s nami, čím sme bližšie, tým viac sa snaží a zľavuje z ceny: Ok, ok, ok... 700 Rupies. Final price. Semsot, semsot. Pažalujsta. Take it. Semsot. Sir, semsot...
Snaží sa mi šachovnicu strčiť priamo do ruky.
Kamil: No no no. I dont want it. I take it for 200 hundred Rupies.
Predavac: Ok ok ok... 500 Rupies final price. Good quality, good price.
Kamil: No, no, no. Look, 250 rupies I take it. Final price.
Predavac: Ok. 300 last price.
Kamil mame: Dá to za 300. Chceš to?
Mama si obzerá šachovnicu a potom povie: Nie, nechcem to. Je to hovadina.
Kamil: Prečo, šak si to chcela.
Mama: Chýbajú tam kamienky, a blbý počet štvorčekov.
Kamil: No, she doesnt want it, thank you.
Nastupujeme do autobusu a sadáme si na naše sedadlá.
Predavač sa pridá ku skupinke predavačov pred dverami autobusu a odtiaľ pokračuje s ostatnými vo vyjednávaní hromadným pokrikovaním do autobusu.
Nastupujú poslední účastníci zájazdu; predavači majú poslednú šancu. Ceny sa rapídne znižujú. V hluku sa mi darí rozoznať hlas nášho predavača: Sto, sto, one hundred, sir, sto... Niektorí účastníci na poslednú chvíľu niečo kúpia. Dvere autobusu sa zatvárajú; odchádzame.
Pre väčšinu ľudí v zájazde boli podobne situácie najťažšie z celého pobytu (snáď horšie boli už len so žobrákmi so zdeformovaným telom). Obchodníci turistov prenasledujú takmer na každom kroku a zúfalo sa snažia predať čokoľvek. Aj keď sme si z Indie doniesli veľa vecí, mnohých sme museli odmietnuť. Obzvlášť ťažké to bolo, keď predavač strávil veľa času a námahy ponúkaním rôzneho tovaru. Napríklad, keď sme skúšali rôzne tričká a napokon sme nič nekúpili, pretože všetky boli otrasné.
Napriek tomu som si stretnutia s indickými predavačmi obľúbil a sú pre mňa nezabudnuteľnou spomienkou.
