Možno nie všetci vedia, že Španielsko spolu s Portugalskom boli pred storočiami arabskými územiami. O legendárnom veliteľovi, ktorý Pyrenejský ploostrov „otvoril" pre Arabov, sme sa učili na hodinách dejepisu na základke. Vojská zo severnej Afriky pod velením Tárika ben Zijáda sa vylodili na Gibraltáre roku 711 (Práve poňom je Gibraltár pomenovaný; arabsky Gebel Tárik). Tárik dal lode svojho vojska podpáliť a vojakom povedal: "Nepriateľ je pred vami a more je za vami; neostáva vám nič iné ako víťazstvo." Bitka, ktorá sa krátko nato odohrala sa do arabských dejín zapísala zlatým písmom. Za niekoľko rokov arabské vojská (zložené zväčša z berberských vojakov) dobili celé dnešné Španielsko a Portugalsko, prekročili Pyreneje a zastavil ich až franský kráľ Karol Martel na juhu Francúzska.
Príchod Arabov neznamenal náboženský útlak a násilné obracanie na Islam, ako by sa mnohí z vás mohli domnievať. Naopak. Najmä pre židov znamenal príchod Arabov a moslimov úľavu. Pred tým tu vládli katolícki Vizigóti, ktorí nútili židov konvertovať na kresťanstvo pod hrozbou vyhnania a konfiškácie majetku. Arabskí vládcovia zrušili všetky obmedzujúce zákony, udelili židom náboženskú slobodu, vyzbrojili ich a dali im pod správu mestá ako Cordoba, Malaga, Granada, Sevilla a Toledo. V tomto období sa Al-Andalos, ako Arabi nazvali Španielsko, stalo najrozvinutejším centrom Európy. Muslimovia a nemuslimovia z celého sveta chodili študovať do tunajších univerzít a knižníc.
Takzvaný „zlatý vek" židovskej kultúry v Al-Andalos trval viac ako dvesto rokov. Zvykne sa to uvádzať ako ukážka tolerancie Islamu voči iným náboženstvám. Pre poriadok však treba povedať, že v neskorších obdobiach vládu nad arabským Španielskom prebrali Al-murávidovia a Al-mohadovia, predstavitelia puritánskejšieho poňatia Islamu. Pod ich vládou židia opäť čelili útlaku a niekedy aj násilnej islamizácii.
Po roku 1000 sa začala moc Arabov oslabovať a rozpadať a ich územia dobývali kresťanské vojská. Pod kresťanskou vládou zažívali židia striedavo obdobia útlaku a prosperity až napokon roku 1492 katolícki vládcovia Španielska, Izabela I. a Ferdinand II., vydali edikt, ktorým dali všetkým židom v krajine niekoľko mesiacov na opustenie kráľovstva. Odhaduje sa, že okolo 200 000 židov odišlo. Tí čo ostali museli prijat kresťanstvo. Ako vidno každé náboženstvo dokáže mať vľúdnu aj krutú tvar a záleží od konkrétnych ľudí akú tvár svojmu náboženstvu vpečatia.
No ale späť k Andalúzii a k fotkám, ktoré sme tento rok spravili. Dúfam, že si ich užijete aj napriek nižšej kvalite niektorých z nich.
Hradby Cordoby.
Brána do slávnej cordobskej mešity.
Inteŕiér mešity v Cordobe.
Tu už začínajú kvalitnejšie fotky:
Ulice starej Cordoby.
Nádvorie starého domu.
Stará židovská sinagóga v Cordobe.
Sinagóga z iného uhla.
Starý cordóbsky dom a pes ktorý nás cez okno oštekal.
Tu už sme v Malage, arabská pevnosť Al-Kazaba.
Z iného uhla.
Vo vnútri pevnosti.
Výhľad z pevnosti na Malagu a na obrovskú katedrálu.
Vnútro pevnosti tvorené zelenými záhradami.
Tu sú už palácové časti pevnosti...
...s oblúkmi a ozdobami...
...nádvoriami...
... a fontánkami.
