Jednou z diváckych otázok bolo, či aj muži pri natáčaní dokumentu vyjadrili porozumenie pre ľudí z opačnej stranu barikády. Ich odpoveď: pokiaľ sú muži zdraví silní, tak sú neprístupní a odmeraní, ale akonáhle sú chorí, slabí, ranení, premenia sa na deti. Keď sme natáčali v nemocniciach, zastavovali nás muži, ktorí sa tam liečili a keď sa dozvedeli čo robíme, sami nám povedali „choďte aj na opačnú stranu, tam sú vojnou zasiahnutí muži, ktorí trpia rovnako ako my, porozprávajte sa aj s nimi." Títo pacienti boli jediní muži, ktorí nám niečo také povedali.
Jeden z divákov položil otázku, čo je to fanatizmus. Odpoveď: Fanatizmus je keď nerešpektujem druhého, zato že má iné názory, náboženstvo, že je iný a poviem: ty si zlý, ja som dobrý.
Na otázku ohľadne úlohy náboženstva a médií v blízkovýchodných konfliktoch odpovedali takto:
Po páde berlínskeho múru, Amerika stratila nepriateľa. Obrovský vojenský priemysel, aby mohol ďalej vyrábať zbrane, potreboval nového nepriateľa. A ten sa našiel. Arabský a moslimský svet. Ako nepriatelia sú ideálni, sú to priam hollywoodske postavičky s turbanom na hlave, s dlhou bradou, čudným oblečením. Od mojich amerických kolegov novinárov viem, že v Pentagone je jedno oddelenie, ktorého úlohou je „nachádzať" nepriateľov.
Úloha a obraz náboženstva v konfliktoch sa zveličuje. Keď som bola v nemocnici v Iráne počas vojny Irak-Irán, opýtala som sa mladej slečny, ktorá ošetrovala raneného koľko má rokov. Zakričala na mňa, že ona nemá vek, a že za všetko zlo môžeme my, ľudia zo západu. Uvedomila som si akú silu má propaganda a média. U nich nás zobrazujú ako skazenú spoločnosť, plnú porna a nemravnosti. U nás zasa zobrazujú iba moslimský čierny čador a náboženský fanatizmus. Nikto u nás nepočul napríklad o Iránskych básnikoch. A Irán má skvelých básnikov.
