Ujo Janko sa ma spýtal: Máte v Izraely takéto vysoké paneláky?
Kamil: Čo sú to paneláky?
Ujo: Tieto vysoké budovy.
Kamil: Veď to sú normálne domy.
Ujo: Tieto sú postavené z veľkých kvádrov.
Kamil: Mmmm... Máme.
Ujo: Áno? Aj u vás stavajú také škaredé?
Kamil: Sú normálne.
Tie paneláky popri, ktorých sme šli už mali svoje roky. Bol to ten taký starý typ, fialovej farby, boli zanedbané, takže nijak nadšený som z nich nebol.
Približne v tomto období som objavil mesto Štúrovo. Bývali tam mamine kamarátky, ktorých sme mali radi (a aj doteraz máme) aj ja a moja sestra a tak sme ich tam navštevovali. A tieto kamarátky bývali v panelákoch. V krásnych novučičkých. A v ich štvrti bolo podobných panelákov veľa. Vtedy sa šťúrovo stalo v mojich očiach najkrajším mestom na svete, a vždy keď som to vyhlásil, dospelých v okolí to veľmi pobavilo. Aj keď v Štúrove je plno starých domov, pre mňa Štúrovo bolo mesto panelákov, pretože som ich tam videl veľa a strašne sa mi páčili.
Boli to nové paneláky, postavené z pekných kocečiek zoradené do pravidelných radov. Každý panelák bol rovnaký, pretkaný rovnými čiarami s pravouhlými uhlami. Bol v tom poriadok. A boli pestrofarebné: biela, hnedá, červená, oranžová... Okolo nich plochy zelených trávnikov. Nie ako stará Bratislava; každé okno je iné, všelijaké čačky mačky, polorozpadnuté balkóny, všade betónové chodníky, chaos.
V polovici deväťdesiatych rokov, nás prišli navštíviť babka s dedom z Izraela. Bývali sme v Petržalke. Cestou z Bratislavského letiska sme sa natešene rozprávali. Keď sme vchádzali do našej štvrti v Petržalke a oboznamovali ich s tým, že za ďalšou križovatkou je náš domov, obdivne zahíkli: „fiiiha... v takýchto hoteloch bývate!? Dobrí ste."
O dva roky neskôr som bol na Bratislavskom hrade a stál som na výhliadkovej terase. Keď som tu bol so Slovákmi, väčšinou som počul hundranie na škaredú Petržalku. Po chvíli prišla skupina Izraelských turistov a keď zbadali výhľad na Petržalku boli nadchnutí. Jedna žena zo skupiny svoje nadšenie vyjadrila priam až básnicky: „waw...to je diamant na korune."
Slováci väčšinou panelákmi pohŕdajú. Je mi jasne, že paneláky nie sú najlepším ani najkrajším miestom na bývanie a už dávno nie som ich obdivovateľom. Ale ten kontrast medzi tým ako ich vnímajú Slováci a Izraelčania mi pripadá byť zaujímavý.
V tejto súvislosti ma napadá záhorácke príslovie: Neni piekné co je piekné, ale co sa komu lúbí.
Alebo inak: Krása je v oku pozorovateľa. Niekto vidi králikáreň, niekto vidí hotel, a tretí vidí diamant. A pri tom je to iba panelák.
Na záver pár obrázkov izraelských „panelákov". Aby sme sa necítili takí osamotení v našich panelákových trápeniach.
