Začal robiť krajčíra v Haife, oženil sa a založil rodinu. Čoskoro vlastnil byt a tri obchody. Prišiel rok 1948, Izrael vyhlásil samostatnosť a začala sa prvá arabsko-izraelská vojna. Keď som sa ho na to obdobie pýtal hovoril, že všade sa strieľalo, na uliciach, v obytných častiach. Povedal mi: "za všetko mohli Angličania. Predávali zbrane Židom aj Arabom a huckali jedných proti druhým."
Na istý čas sa počas bojov uchýlil s rodinou do bezpečia do Nazaretu a zvažoval útek do Libanonu. Časť rodiny sa skutočne rozhodla uniknúť vojne odchodom do Libanonu. Po vojne sa zavreli hranice, vrátiť sa nemohli a ich majetok bol zhabaný. Odvtedy žijú v Libanone, Amerike a neviem kde všade ešte.
Sidi sa rozhodol zostať v Palestíne. Po skončení vojny sa vrátil do Haify. Jeho byt a tri obchody boli zhabané. Musel začať od nuly. Najprv bývali v prenájme. Postupne opäť nadobudol vlastný dom a tri obchody v ktorých mal krajčírske dielne.
Od detstva si ho pamätám ako veselého milého človeka. Traduje sa u nás príbeh o tom ako som ako trojrocny cestoval s rodičmi na Slovensko. Najskôr loďou do Talianska a odtiaľ autom. Cesta bola dlhá a únavná. Na Slovensko-Rakúskych hraniciach som vraj už toho mal dosť, vybuchol som do plaču a vzlykal som: „Otočte auto chcem ísť k Sidimu, on mi spraví dobrý čajček. Nechcem ísť do Československa, chcem Sidiho čajček".
Ten čaj som u Sidiho pil ešte veľa krát. „Té Wisotzky" bola obľúbená značka celej rodiny. U Sidiho a Téty sme strávili so sestrou veľa času - minimálne každú nedeľu. V Izraely je iba jeden deň voľna v týždni. Mama a otec robili u židovských zamestnávateľov takže voľnú mali sobotu. My zo školy sme mali voľnú sobotu aj nedeľu. V nedeľu nas mali na starosti Sidi a Téta, keďže rodičia boli v práci. Niekedy sme sa tam nudili, lebo Téta varila obed, upratovala, atd. a Sidi pracoval v dielni na prízemí budovy. A ja so sestrou sme tam niekedy pozerali telku, vadili sa, alebo sme zbehli dolu k Sidimu, k jeho šijacim strojom, poličkám plným zrolovaných látok, antickým žehličkám a tajomným šuflíkom.
Tam u neho v dielni som si často kreslil ulice. Bola to v tom období taká moja záľuba, kresliť zložité viacurovňové križovatky, také aká je napríklad pred prístavným mostom, a predstavovať si ako po nich jazdia autá. Sidi mával pod skriňou veľké biele výkresy, ktoré používal pri navrhovaní šiat. Tie som si zvykol privlastniť a zaplniť ich labyrintom ciest.
Tam u neho v dielni ma zasväcoval do tajov detského šitia. Mohol som si na jeho šijacom stroji ušiť vrecko z kúska latky. Neskôr mi dával robiť aj zložitejšie jednoduché úkony.
Sidi žil svojou prácou. Miloval akúkoľvek prácu no zvlášť miloval tú svoju krajčírsku. Pred vyše desiatimi rokmi prišiel s Tétou navštíviť nás na Slovensko. Mala to byt dovolenka, ale on nevydržal sedieť doma zatiaľ čo moji rodičia pracovali. Trval na tom, že každý deň s nimi pôjde do práce. Tam balil tovar na rozvoz ako ostatní zamestnanci a keď bola hluchá chvíľka pýtal sa kde je robota. Mal vtedy 74 rokov.
V posledných rokoch boli obdobia kedy už nemal síl chodiť každý deň dolu do dielne. No pracovať musel. To ho držalo pri živote. Dielna bola zavretá no visel na nej odkaz, že ho nájdu v byte na poschodí. Tam mal v komôrke menšiu dielňu. Tam šil a tam za ním chodili zákazníci. Tých postupne ubúdalo. Moderná doba priniesla zmeny v spôsobe obliekania. Mladí ľudia si už nedávajú šiť oblečenie, kupujú hotové v obchodoch, džínsy, tričká, všetko. K nemu chodili pre drobné zákazky. Tu skrátiť, tam prišiť.
Rád šil aj nám, celej rodine. V posledných rokoch kedy zákazníkov bolo už menej, si krátil čas šitím pre nás. Mám v skrini asi desať nohavíc od Sidiho. Nenosím ich. „Oblekové" nohavice nosím iba keď musím, svadby, pohreby, pracovné povinnosti, atd. Navyše už šil iba z látok čo mu ostali a tak mám zbierku pestrofarebných, kockovaných, prúžkovaných nohavíc, ktoré sa na žiadnu formálnu príležitosť nehodia. Mám ich strašne rád. A teraz som rád aj tomu, že som mu nikdy nepovedal aby mi ich prestal šiť. Posledné nohavice od Sidiho som dostal pred troma týždňami. Tyrkysové.
Takto si na Sidiho pamätám. Sidi pripravuje tradičné Sidi raňajky.
Tradičné Sidi raňajky pozostávajú z labany (arabský kyslý jogurtový syr), olivového oleja, olív, zátaru (zmes oregana a ďalšćh korenín), slaného bieleho syra, paradajok, uhoriek a samozrejme z arabského chleba.
Obedujeme rižu s hráškovou šťavou - rozz u jachnet bazélla.
Tentokrát raňajkujeme vajcia na tvrdo. Arabi (najmä deti) zvyknú súťažit v tom kto má tvrdšie vajíčko. Kaďý drží v ruke jedno vajce a navzájom si ich oťokávajú. Ten komu praskne ako prvé prehráva. Je to sučasť veľkonočných zvykov u Arabov, ale ako vidíte na fotke može sa to hrať kedykoľvek a bez vekového obmedzenia.
Sidi so vtáčikom. Kúpili mu ho po tom čo zomrela Téta.
Sidi hrá vrchcáb (backgammon) s kamarátmi. Téta na nich z výšky dáva pozor.
Opäť vrchcáb, tentokrát na balkóne. Jeho kamaráti ho chodili navštevovať a zahrať si spolu pár krát do týždňa.
Všimnite si jeho spokojný úsmev pri hre.
Túto fotku mám rád, lebo tu vyzerá ako prísny "paša".
A túto fotku mám rád lebo je na nej usmiatý.
Sidi šije v jeho malej komôrke.
Ked sme u neho boli pred takmer dvoma rokmi, sme ho bárzkedy našli šiť ešte o desiatej večer.
Číta arabské noviny.
Musel som sa strčiť do fotky.
So Sidim na balkóne blbneme s foťákom.
Tvárme sa že sa spolu rozprávame.
Dedo a vnuk.
Takýto pohlad má iba Sidi.
Pred týždňom v noci vstal z postele. Spadol a zlomil si panvu. Jeho slabé telíčko to tentokrát nevydržalo.
