Jednými z posolstiev, ktoré sa izraelská strana snaží cez média prezentovať je, že izraelská armáda sa snaží minimalizovať civilné obete. Zapadá to do celkovej snahy prezentovať izraelskú armádu ako, tú ktorá palestínskych civilistov nezabíja, ako tú, ktorá iba bráni svojich občanov pred útokmi palestínskych teroristov. Ak aj civilistov občas zabije, určite nie zámerne, ale len omylom pri prenasledovaní teroristov. Aj teraz opakovane počujeme ako sa izraelská armáda snaží zasiahnuť chirurgickou presnosťou iba teroristov a vyhnúť sa civilným obetiam.
Menej sa však prezentujú fakty priamo z miesta činu. Na Slovensku je napríklad takmer neznámy tragický príbeh rozvetvenej rodiny Samouni, bývajúcej v časti Gazy. Izraelská armáda počas operácie Liate olovo spred štyroch rokov zničila desiatky ich domov v ich štvrti a sústredila okolo 100 jej členov, zväčša deti a ženy do jedného domu. Na druhý deň izraelská armáda tento dom úplne rozbombardovala. Izraelskí vojaci v okolí vedeli, že dom je plný civilistov, že v ňom nie je žiaden ozbrojený človek, sami tých ľudí predsa do tohto domu sústredili a potom ho vyhodili do vzduchu. 21 členov rodiny Samouni zomrelo.
Vojaci navyše bránili sanitkám prísť pomôcť raneným. Dovolili im to až o niekoľko dní. Deti, ktoré útok prežili, museli preto prežiť tri dni v troskách domov v zime, bez vody, vedľa rozkladajúcich sa tiel svojich rodičov. Aby toho nebolo dosť, z iného domu v susedstve si vojaci urobili základňu. Zanechali v ňom po sebe znicený nábytok, sáčky so svojimi výkalmi a nasledujúce nápisy na stenách: "Arabi musia zomriet", "Vsetci zomriete", "1 je dole, zostáva 999,999", a obrazok nahrobneho kamena s napisom "Arabi 1948 - 2009".
Pred niekoľkými mesiacmi izraelský súd rozhodol, že vojaci, ktorí tragédiu spôsobili sú nevinní.
Terčom podobného útoku sa stala rodina Awaja. Izraelské vojsko im najprv zdemolovalo dom, potom na nich strieľalo. Vojaci strieľali aj na otca Kamala, ktorý niesol na rukách raneného syna. Zasiahli jeho aj ich mamu, Wafu, ktorá mala pri sebe ostatné deti. Keď sa k nim priblížili vojaci otec povedal ranenému synovi: "Pozri, prišli nám pomôcť". Mýlil sa, vojak namieril zbraň a chlapca strelil do hlavy. Vojak otočil zbraň a namieril ju na matku s deťmi, matka ho prosila, aby ich nezabíjal. Wafa hovorí, že vojak tam stál 5 minút, pozeral sa na ňu a smial sa ako šialený. Keď vojaci odišli, otec sa plazil k beduínom 500 metrov ďalej, trvalo mu to vyše 5 hodín. Cez noc izraelskí vojaci začali strieľať do mŕtveho tela ich syna ešte stále ležiaceho na zemi. Úplne roztrieľali jednu polku jeho tela.
Slová izraelských generálov, politikov a platených PR špecialistov o maximálnej obozretnosti vojakov vyvracajú aj samotní izraelskí vojaci, ktorí sa rozhodli vypovedať o tom aké boli inštrukcie ich veliteľov, čo počas bojov zažili a videli a čo sami robili.
Toto je reportáž izraelskej TV stanice o používaní živých štítov izraelskou armádou. Vojaci v nej hovoria o tom, že počas bojo v Gaze bolo úplne bežné, keď chceli vojsť do nejakého palestínskeho domu, aby zobrali nejakého suseda, palestínskeho civilistu a aby ho poslali do domu ako prvého. Vojaci chodili do domov až za nim, a to pre prípad keby v dome boli palestínski militanti, aby ich guľky schytal civilista. Taktiež civilistov posielali do domov, o ktorých predpokladali, že v nich boli nainštalované vybuchujúce pasce. Týchto ľudí izraelskí vojaci volali "Johny". "Dones sem Johnyho" kričali, keď chceli použiť zivý štít. Vojak hovorí ako sa taký Johny používa: "Ide pred vojakom a vojak položí zbran na plece Palestínčana." Izraelskí vojaci túto metódu živých štítov používali v Gaze nie len v rozpore s medzinárodnými zmluvami (Ženevské konvencie) ale aj v rozpore s rozhodnutím izraelského najvyššieho súdu.
Iný izraelský vojak hovorí o tom, že ich počas príprav na nasadenie do bojov varovali, aby nikdy nešli na strechy budov. Väčšina izraelských lietadiel vraj nedokáže rozlíšiť nie len medzi palestínskym ozbrojeným mužom a medzi palestínskym civilistom, ale ani medzi izraelským vojakom. Preto čokoľvek čo sa nachádza na strechách budov považujú izraelskí letci za legitímny nepriateľský cieľ a ak izraelsky vojak vylezie na strechu je to ako keby spáchal samovraždu. To isté platí aj pre palestínskeho civilistu.
Ako je možné, že armáda, ktorá podľa vlastných vojakov nedokáže rozlíšiť medzi civilistom a ozbrojeným mužom a strieľa všetko čo sa na strechu odváži vyjsť, vrátane svojich vojakov, má v médiách imidž armády, ktorá sa maximálne snaží vyhnúť civilným obetiam?
Ten isty vojak hovorí, že boli inštruovaní, aby Gazu zrovnali so zemou, čiže mali búrať aj domy, ktoré neboli podozrivé z toho, že boli používané ozbrojencami. Jeho veliteľ vedel, že to nie je v poriadku, povedal mu: "To je ďalšia položka do zoznamu vojnových zločinov, ktorých som sa dopustil." Za celý čas v tej oblasti kde búrali neboli žiadne boje a okrem izraelských vojakov tam nevidel živú dušu. Domy palestínskych civilistov teda nebúrali (bagrami aj trhavinami) v rámci bojov alebo sebaobrany, ale len tak - alebo podľa ich logiky, aby prípadne neboli pre militantov k dispozicii "pri ďalšej vojne".
Hovorí tiež o aktivitách vojenského rabinátu. Spomína letáky od rabínov prirovnávajúce Palestínčanov k biblickým Filištíncom, k prišelcom, ktorí na túto zem nemajú právo. Vojenský rabín im potom rozprával, že toto je boj Svetla s Temnotou, že izraelskí vojaci sú synmi Svetla a Gaza je synom Temnoty. Vojak dodáva, že v teologickom zmysle je boj Svetla s Temnotou prípravou na spásu a že rabín použil množstvo narážok na armagedon. Rabín vraj tiež nerozlišoval medzi civilistami a ozbrojenými mužmi v Gaze, celá Gaza bola jednoducho ríšou Temnoty.
Nemohol som si nespomenúť pri počúvaní tohto vojaka na články Františka Šebeja, ktorý v súvislosti s Iránom tak často a rád upozorňuje na to, že je to teokracia, vedená fanatikmi, ktorí veria v armagedon a príchod Mahdiho, ktorý porazí neislamské vojská. Že podobným nenávistným náboženským nezmyslom učí izraelská armáda svojich vojakov zjavne pánovi Šebejovi neprekáža a nepovažuje to za hodné zmienky.
Ďalší izraelský vojak potvrdzuje, že im počas príprav na nasadenie do bojov v Gaze inštruktori nehovorili o opatrnom správaní voči civilistom a ak spomenuli nevinných tak v tom zmysle, že žiadni nevinní neexistujú, pretože všetci sú nepriatelia. Príprava bola vedená v duchu, že v tejto operácii si "vyzlečú rukavice" a že "vojna je vojna." Mali strieľať na čokoľvek čo by ich mohlo ohroziť (reálne alebo len domnele), prístup bol zničiť všetko čo stojí v ceste, strieľať a nerozmýšľať nad následkami a neklásť si otázky, vrátane streľby v noci na neznáme ciele, vrátane streľby na odstrašenie.
Takto bola vedená operácia Liate olovo v Gaze pred 4 rokmi, nie tak ako hovorili platení PR experti. A napriek všetkému čo hovoria izraelskí PR experti teraz, takto je a bude vedená aj táto vojna.
Súčasťou mediálneho frontu je aj každodenné uvádzanie počtu rakiet, ktoré dopadajú na Izrael z Gazy. To má zrejme posilniť pocit ohrozenia Izraela a navodiť presvedčenie o oprávnenosti izraelskej agresie. Nikdy neodznie koľko rakiet dopadlo z Izraela na Gazu. A už vôbec nezaznie informácia o tom, že jedna Izraelská raketa má 100 krát ničivejšiu silu ako raketa z Gazy.
Snaha vykresliť stanovisko jednej strany ako oprávnené sa deje aj pomocou maličkostí a slovných nuáns. V našich novinách napríklad nájdete texty ako: „Hamas vystrelil v noci stovky rakiet na Izrael. Ten reagoval útokmi na desiatky cieľov v Gaze.". Čitateľ má pocit, že Hamas strieľa rakety a Izrael reaguje. Na vyše kým uvádzajú počet rakiet z Gazy, zo strany Izraela uvádzajú iba počet zasiahnutých cieľov - koľko izraelských rakiet treba na zasiahnutie jedného cieľa v Gaze nevieme. A opäť, nedozvedáme sa, že ničivá sila rakiet z Gazy je v porovnaní s izraelskými raketami mizivá.
Výbuch izraelskej rakety v Gaze.
Ako to však bolo s tým "vystrelením z jednej strany a reakciou zo strany druhej"? Už dlhu dobu trvajúce prímerie je z času na čas prerušované eskaláciou násilia. V Gaze mám kamaráta a mám olajkovaných niekoľko propalestínskych stránok na facebooku. Od nich sa počas celého roka dozvedám, že izraelská armáda bárs kedy bombarduje Gazu. Keď sa snažím o týchto incidentoch získať viac informácií, zisťujem, že Izrael tvrdí, že Hamas „začal" a oni iba reagujú. Klasika, obe strany to vždy tvrdia a často je nemožné dopátrať sa pravdy.
Tento krát je to však dosť jednoduché. Niekoľko týždňov trvajúce prímerie prerušili izraelské tanky, ktoré 8. Novembra vstúpili do Gazy. V následných bojoch s palestínskymi obrancami zabili 12-ročného palestínskeho chlapca, ktorý hral futbal. Nasledovala eskalácia násilia, ostreľovanie raketami z oboch strán. Výsledkom boli niekoľkí mŕtvi palestínski civilisti, vrátané detí. Po niekoľkých dňoch nasledoval pokoj zbraní, no ten trval iba dva dni. Prerušil ho opäť Izrael zabitím vojenského vodcu Hamasu, s ktorým mimochodom práve vyjednávali o prímerí. Čítate pozorne? Izrael si zabil človeka, s ktorým vyjednával o prímieri. Takže kto zaútočil a kto reaguje?
Ak slovenský novinári chcú písať o udalostiach správne, mali by písať „Izrael napadol Gazu, Hamas reagoval..." Alebo ak nie sú si istí ako to je, môžu písať neutrálne bez udania toho kto začal a kto „iba reaguje". Ale slovenskí novinári píšu presne naopak ako to v skutočnosti je. Hoci prímerie teraz porušil Izrael, a to hneď dva krát, píšu ako keby ho porušil Hamas a Izrael iba reaguje.
A tak celkovo, slovenskí novinári by mohli začať písať a informovať o konflikte v Palestíne pravdivo.
