Čo sa týka Slovenska sme to pochopili, ale čo s inými krajinami?
Ja mam napríklad rad Američanov. Všetci Američania, ktorých som v živote stretol (na výnimky si teraz nespomínam) boli veľmi milí, inteligentní a vtipní ľudia. Fakt, radosť s nimi byť a ešte väčšia byť ich študentom. Mám rád Ameriku. Už od puberty ma fascinoval projekt vytvorenia národa založeného nie na etnicite, ale na ideáloch. Sloboda, právo na vlastné šťastie, možnosť dosiahnuť úspech vlastnou aktivitou. Vyrastal som na amerických filmoch a seriáloch (v pôvodnom znení) a na rozdiel od väčšiny Slovákov v mojom okolí, sa mi páči americký, nie britský dialekt angličtiny. Bolo by toho ešte veľa, od hudby, cez prekrásnu prírodu, atd... Ameriku mám jednoducho rád, a reči o nekultúrnosti Američanov považujem za, mierne povedané, „nekultúrne".
Sú však veci, ktoré sa mi na Amerike nepáčia. V prvom rade, zahraničná politika jej vlády. Jej imperiálne ambície a chuť mať v každom kúte planéty svoju vojenskú základňu. Jej bohorovnosť s akou delí krajiny na demokratické a nedemokratické, pritom kritériom je ochota krajín podriadiť sa americkej hegemónii. Nepáči sa mi jej presvedčenie, že ona môže trestať hocijakú krajinu, ktorú označí za neposlušnú, zato ju trestať nikto nemôže. Nepáči sa mi, že v mene slobody a demokracie používa brutálnu silu, ničí krajiny a životy mnohých ľudí, že proti terorizmu bojuje terorom, a že šliape po ideáloch, na ktorých proklamuje, že je vybudovaná.
A chcem toto všetko povedať, bez toho aby som bol označený za „anti-amerikanistu".
Mám rád Čínu. Už v detstve som bol fanatik do Číny. Páčila sa mi čínska architektúra, najme tie oblo zahnute striešky na domoch. Páčil sa mi čínsky jazyk a znaky a často som sa ho pokúšal napodobňovať. Dokonca som ako darček k narodeninám raz dostal učebnicu „Chineese in ten minutes a day". Páčil sa mi budhizmus, ktorý som považoval za čínske náboženstvo. Páčilo sa mi čínske kung-fu, čínska príroda, čínske oblečenie a čínski ľudia. Hovorieval som vtedy, že ja sa ožením iba s Číňankou. Dnes už fanatik do Číny nie som, ale mám ju rád. Všetky spomínané emócie k Číne sú dodnes aktuálne, ibaže v normálnejšej miere.
Sú však veci, ktoré sa mi na Číne nepáčia. V prvom rade jej režim, v ktorom sa zvláštnym spôsobom miesi komunistická diktatúra s kapitalizmom. Že v mene udržania absolútnej moci štátostrany, tvrdo trestá akúkoľvek kritiku. Že používa brutálne násilie, mučenie a vraždy voči disidentom, príslušníkom Falun Gong, Tibeťanom, ďalším národnostným, náboženským a politickým menšinám. Napriek oslavným piesňam na Olympiádu v Pekingu, v mojich očiach bola pošpinená krvou nevinných ľudí. Čínska vláda túto Olympiádu, mierne povedané, nezvládla.
A chcem toto všetko povedať, bez toho, aby som bol označený za, trebárz, nepriateľa čínskeho ľudu alebo modrého sinofóba.
Mám rád Izrael. Mám ho rád ako miesto s určitou atmosférou, s ľuďmi, ktorí majú dobré aj horšie stránky. Je to môj polovičný domov a polovičná vlasť. Vyrastal som v prevažne židovských štvrtiach mesta a hebrejčina bola mojim normálnym dorozumievacím jazykom v okolí nášho bydliska a hebrejčina má dodnes pre mňa neopakovateľné čaro. Fandil som izraelskému národnému futbalovému tímu a najultražidovskejšiemu futbalovému klubu Beitar Yerushalayim (mal som rád Eliho Ochanu a páčili sa mi ich žlté dresy). Futbal na ulici som hrával s arabskými aj židovskými kamarátmi a spolu sme slávili židovské sviatky, ako Lag-ba-omer či Sukot. Vyrastal som na izraelských televíznych programoch (ako sú Rechov Sumsum, Parpar Nechmad, Bli Sodot,...), izraelskej hudbe a izraelskom rádiu. Dodnes, keď sa do Izraela vraciam, s veľkou radosťou si znovu púšťam izraelskú televíziu, izraelskú hudbu a rádio - vracia ma to naspäť, ako keby sa odvtedy nič zmenilo a pokračujem riadne v prerušenom izraelskom živote. Spomienky na Izrael sú navždy mojou súčasťou a mám ich rád. A úvahy o zničení Izraela považujem za, mierne povedané, hlúpe.
Sú však veci, ktoré sa mi na Izraely nepáčia. Najmä politika izraelskej vlády voči Arabom a jej okupačný režim na palestínskych územiach. To, že nemá úprimný záujem o mier s Palestínou, že pod zámienkou sebaobrany a vlastnej bezpečnosti pácha veci, ktoré so sebaobranou a bezpečnosťou nemajú nič spoločné. Nepáči sa mi, že k Palestínčanom pristupuje ako k neplnohodnotným ľuďom, že neváha proti nevínnym ľudom použiť brutálne násilie a ničiť ich životy. Že búra Palestínčanom domovy, vyvlastňuje ich pôdu, a na zhabaných pozemkoch buduje nelegálne osady židovských extrémistov.
A chcem toto všetko povedať, bez toho aby som bol označený za nepriateľa Izraela či anti-semitu.
Krajinu a národ môžem mať rád a predsa nebyť slepý ak vláda pácha násilie, nezľahčovať jej brutalitu ľahko namiešatelnými ospravedlneniami a žiadať zmenu jej politiky. Pri Slovensku to už vieme. Zdá sa mi, že voči iným krajinám a národom nato akosi zabúdame a hneď máme pripravenú pikantnú nálepku na označenie toho, kto sa dotkne nášho „miláčika". Pritom často je to rovnako trápne ako označenie kritika slovenskej vlády nálepkou „protislovenský".
Že, je to banalita, o ktorej ani netreba písať? Kiež by ste mali pravdu.
