Ako desaťročná piatačka na základnej škole predniesla pred školou príhovor s názvom „Som tu, pretože mi záleží..." (I am here because I care). Pár výňatkov z neho:
Musíme pochopiť, ze chodobni sú všade okolo nás a my ich ignorujeme. Musíme pochopiť, že ich smrti sa dá zabrániť. Musíme pochopiť, že ľudia v krajinách tretieho sveta rozmýšľajú, majú starosť, smejú sa a plačú rovnako ako my. Musíme pochopiť, že oni sú my, my sme oni... Mojim snom je dať chudobným šancu ... Môj sen je uskutočniteľný a aj sa uskutoční, ak sa všetci pozrieme do budúcnosti a uvidíme svetlo, ktoré tam žiari.
Pre Rachel to neboli len pekné slová. Bola jedným z mála ľudí, ktorí svoje sny myslia vážne. Už počas vysokoškolského štúdia pracovala niekoľko rokov ako dobrovoľníčka s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Vo veku 23 rokov sa rozhodla pridať k mierovým aktivistom z International Solidarity Movement. Zahraniční dobrovoľníci ISM bránia palestínskych civilistov pred násilím zo strany izraelskej armády a židovských osadníkov a dokumentujú izraelskú agresiu. Holými rukami a nenásilné samozrejme. Ich práca je postavená na predpoklade, že voči zahraničným občanom si izraelskí vojaci nedovolia byť tak agresívni ako voči Palestínčanom.
Racheliny rodičia vedeli, že ju čaká veľké nebezpečenstvo a báli sa o ňu. Ale neprehovárali ju. Rachel povedala mame, že neverí, že by niekto ublížil zahraničným aktivistom, ktorí sú neozbrojení a nenásilní, a zvlášť nie Američanom. Tiež ich upokojila, že za dva roky aktivít ISM na okupovaných územiach, žiaden z ich aktivistov nebol zabitý (Zdroj: Haaretz).
Izraelský denník Haaretz citoval Rachelinu mamu Cindy Corrie: Chcela nám otvoriť oči pre túto stranu konfliktu, ktorú Američania vo všeobecnosti nechápu. Cítila, že toto je nevyvážený konflikt medzi mocnou vojenskou silou, ktorá má podporu USA a medzi ľuďmi, ktorí nemajú žiadnu moc. ... Bola za humánnosť, bola proti utrpeniu Izraelčanov a proti samovražedným útokom. Ale cítila, že palestínska strana je neviditeľná, preto sa rozhodla ísť tam. (Cely článok je veľmi zaujímavý a odporúčam si ho prečítať v Haaretz).
V januári 2003 prišla Rachel do pásma Gazy, do mesta Rafah. Tu sa spolu s ostatnými mierovými aktivistami ISM stavali do cesty tankom a buldozérom, aby uchránili palestínskych civilistov pred izraelskou agresiou a ich domy pred zbúraním. Popri tom pomáhala opraviť zničené studne, venovala sa palestínskym deťom, organizovala listové priateľstvá medzi palestínskymi a americkými deťmi a pracovala na vytvorení projektu sesterských miest Rafah-Olympia (http://orscp.org/olympia/).
Rachel pravidelne posielala svojim rodičom maily o tom ako sa má a čo robí. V jednom napríklad napísala toto: Mala by som spomenúť, že tiež objavujem stupeň sily a základnej schopnosti ľudí zostať ľudskí v tých najťažších situáciach - ktorú som nevidela nikdy predtým. Myslím, že správnym slovom je dôstojnosť. Priala by som si, aby ste mohli stretnúť týchto ľudí. Možno, snáď, jedného dňa budete mať príležitosť.
Rachelina matka neskôr navštívila v Rafahu miesta kde jej dcéra pracovala a žila. V tomto videu, Cindy Corrie spomína na stretnutie s palestínskym chlapcom: Bol tam mladý chlapec, vždy si budem pamätať jeho oči. Mal príhovor a povedal, že keď Rachel prišla, hovoril svojim kamarátom, aby sa s ňou nehrali, pretože je Američanka a je nebezpečná. Potom povedal, že videl ako sa hrá s nimi, hrala s nimi futbal. Povedal: A potom zomrela. A povedal, že to zmenilo jeho pocity k Američanom.
V ďalšom maili rodičom Rachel vyjadrila svoj strach a rozčarovanie: Chcem napísať mame a iba jej povedať, že som svedkom chorobnej, narastajúcej genocídy a naozaj mám strach a pochybujem o svojej silnej viere v ľudské dobro. Toto sa musí skončiť. Myslím, že by bolo dobré keby sme všetci odhodili všetko a venovali svoje životy tomu, aby sme to zastavili. Už si nemyslím, že toto je extrémistický názor.
Štyri dni pred svojou smrťou písala rodičom o svojich plánoch. V Rafahu plánovala ostať do júna. Zvažovala viaceré možnosti ďalšieho života a požiadala rodičov o radu: Dajte mi vedieť ak máte nejaké nápady čo by som mala robiť so zvyškom svojho života.
Mala pred sebou už iba štyri dni života - to však nikto netušil. 16. marca sa ako obvykle postavila do cesty izraelskému buldozéru, aby uchránila palestínske domy pred zbúraním. Tento krát vojak nezastavil a prešiel ju. Túto fotku urobili jej priatelia z ISM niekoľko minút pred osudným okamihom.
O mesiac neskôr izraelskí snajperi zastrelili Rachelinho spoluaktivistu, britského občana Toma Hurndalla. Stalo sa to pri izraelskej streľbe do davu palestínčanov. Tri palestínske deti zostali uviaznuté v nebezpečnej pozícii. Tom utekal za nimi, aby ich dostal do bezpečia. Pri svojej záchrannej akcii bol zasiahnutý guľkou a po deväťmesačnej kóme zomrel. Tri týždne po zásahu Toma izraelskí vojaci zastrelili Jamesa Millera, člena britského štábu, ktorý natáčal dokument o živote v Gaze. Popri tom bolo počas tých týždňoch zabitých niekoľko desiatok Palestínčanov, vrátane detí.
Krátko po smrti Rachel sa jej zahraniční a palestínski priatelia vybrali na miesto kde ju buldozér zabil, aby si na ňu zaspomínali a polozili kvety k miestu jej smrti. Pietnu spomienku narušil izraelsky tank a zhromaždených sa neúspešne pokúsil rozohnať slzným plynom.
Z príhovoru Rachelinho priateľa Stephana na spomienkovej akcii:
Po smrti Rachel som mal pocit, že už nechcem viac žiť, že už toho mám dosť. Ale potom som pomyslel na ňu, na jej odhodlanie, a cítil som, že tu musím ostať, pre ňu. Izraelská okupačná moc sa nás vždy snaží zastrašiť, keď pracujeme tam dole v Palestíne. Snažia sa nás vyhnať z Palestíny, aby mohli pokračovať vo svojej špinavej práci bez svedkov.
Zabitím Rachel urobili viac než, že by nás zastrašili. V skutočnosti nás všetkých zranili. Teraz sme tak zranení, že viac nás už nemôžu zastrašiť. Všetci sme Palestínčanmi teraz a odmietame žiť na kolenách.
Dnes sa po celom svete organizujú spomienkové akcie na Rachel Corrie. Toto je môj skromný príspevok k jej pamiatke.
