To čo Ehud Barak ponúkol Arafatovi v Camp Davide bolo všetko možné len nie suverénny štát. Na základe jeho ponuky si napríklad Izrael mal ponechať 9% palestínskeho územia výmenou za izraelské územie veľkosti 1%. Izrael si ďalej mal nechať v dlhodobom prenájme ďalších 10 % Palestíny. Na týchto územiach by zostali izraelské vojenské jednotky a židovské osady. Zhodou okolností, je to územie s bohatými podzemnými zásobami vody. Pôda a domovy tisícov Palestínčanov žijúcich v blízkosti týchto osád by sa tak stali súčasťou Izraela proti ich vôli. Podľa tohto návrhu Palestína by bola rozdelená na štyri oklieštené, od seba oddelené celky, medzi ktorými by bolo izraelské územie. Izrael by si navyše nechal údolie Jordánu a kontrolu nad hranicami s Jordánskom a Egyptom. Palestínske kantony by boli teda obkľúčené izraelskou armádou, úplne odrezané od sveta. Izrael by kontroloval (a mohol kedykoľvek zablokovať) nie len prechod Palestínčanov a tovarov z jedného kantonu do druhého, ale aj kontakt a obchod Palestínčanov s okolitým svetom. A to nespomínam otázku utečencov alebo Východného Jeruzalema, kde malo pod palestínskou správou zostať opäť iba niekoľko od seba a od Palestíny oddelených arabských štvrtí. (1) (2)
To čo Barak ponúkol Arafatovi bol úbohý bantustan, ktorý nie len že nenapĺňal práva Palestínčanov a rezolúcie OSN, ale ktorý by Izrael mohol kedykoľvek položiť na kolená tak ako to už 4 roky robí s Gazou. Kto by súhlasil, aby povedzme Maďarsko malo absolútnu kontrolu nad hranicami Slovenska, ktoré by rozdelilo na 4 od seba oddelene kantony, malo v rukách najcennejšie slovenské zásobníky vody a mohlo Slovensko kedykoľvek vyhladovať. V prípade Palestínčanov sa však očakáva, že takúto „štedrú ponuku" budú vítať s potleskom.
Nie je nezaujímavé ako sa mierové rokovania vyvíjali ďalej. O niekoľko mesiacov si totiž rokovacie tými Izraela a Palestíny sadli za stôl znovu. Blížili sa voľby v Izraeli a Ehud Barak sa chcel pokúsiť uzavrieť mier, aby mohol pred voličov predstúpiť ako úspešný premiér, ktorý konflikt vyriešil. Vyjednávacie tými sa počas posledných týždňov Barakovej vlády na rokovaniach v Tabe vo svojich stanoviskách priblížili tak ako nikdy predtým a už nikdy potom. K dohode chýbalo málo. Žiaľ termín izraelských volieb ich predbehol. Do vlády nastúpil Ariel Šaron, ktorý všetko zmietol zo stola a vyhlásil, že výsledky doterajších rozhovorov ho k ničomu nezaväzujú.
Takže až na rokovaniach v Tabe, ktoré média takmer nespomínajú, nie v Camp Davide, urobil Izrael Palestínčanom najštedrejšie ponuky. A hoci aj tie obsahovali, ťažko akceptovateľné návrhy (Izrael žiadal anektovať najväčšie bloky osád spolu s palestínskymi obyvateľmi na priľahlých územiach. Malo ísť o 6% okupovaného územia obývaných 80 percentami z celkového poctu osadníkov na Západnom brehu. Žiadal tiež anektovanie veľkých osád vo východnom Jeruzaleme, ako aj umožniť ďalšiu expanziu osád na palestínskych územiach, prevziať ďalšie 2% palestínskeho územia do dlhodobého prenájmu, ponechať si právo na nasadenie vojakov na palestínskych územiach, umožnenie preletov svojich vojenských lietadiel nad územím Palestíny a iné), sám Izrael ich vzal späť a už nikdy sa k nim ani len nepriblížil.
Odvtedy iba omieľa mantru o Palestínčanoch, ktorí odmietli štedré izraelské ponuky na štát a myslí tým návrhy z Camp Davidu na vytvorenie palestínskych bantustanov. Arafatovo prijatie týchto ponúk by znamenalo ponižujúcu kapituláciu a potvrdenie izraelskej nadvlády nad Palestínčanmi na veky vekov, keďže súčasťou mierového usporiadania vzťahov malo byť aj vzdanie sa akýchkoľvek ďalších nárokov voči Izraelu.
V diskusiách sa objavuje ďalšia zvláštnosť. Za predstaviteľa Palestíny je často menované hnutie Hamas, prípadne Jásir Arafat (ktorý už vyše šesť rokov nie je medzi živými). Pritom medzinárodne uznaným prezidentom Palestíny a jediný oprávnený zastupovať palestínsky národ je už šesť rokov Mahmúd Abbás, predseda OOP a Fatahu, Arafatov nástupca. On je partnerom Izraelskej vlády a medzinárodného spoločenstva.
Čo o ňom slovenskí občania vedia? Čo vedia o jeho vláde a o jeho vzťahu s Izraelom? A prečo tak málo o tom píšu slovenské médiá?
Mahmúd Abbás vyhral prezidentské voľby v Januári 2005 so 62 percentnou väčšinou hlasov. Odvtedy rozvíja s Izraelom bezprecedentnú ukážkovú spoluprácu. Po tom ako parlamentné voľby o rok neskôr vyhral Hamas, robil všetko pre to, aby islamistické hnutie dotlačil k uznaniu Izraela. V liste víťazovi volieb napísal, že ak Hamas neuzná Izrael, jeho vláda bude odsúdená k neúspechu. Keďže Hamas odmietal splniť túto požiadavku, Abbás plánoval vypísať referendum s otázkou či Palestínčania súhlasia s vytvorením štátu na území ohraničenom líniou z roku 1967. Predpokladalo sa, že Palestínčania by hlasovali za. To by znamenalo faktické uznanie Izraela. Hamas by tak bol nútený rešpektovať vôľu národa. Abbásovi sa však podarilo dotlačiť Hamas k prijatiu takzvanej „Iniciatívy palestínskych väzňov", ktorá volá po vytvorení palestínskeho štátu na územiach okupovaných v roku 1967. Celý ten čas sa Abbás pokúšal vytvoriť spoločnú vládu s Hamasom. Jeho podmienkou bolo, aby Hamas uznal Izrael. Hamas mal tiež záujem o vytvorenie spoločnej vlády, túto podmienku však odmietal splniť. Hľadal sa teda kompromis, ktorý by uspokojil obe strany. Ten bol dosiahnutý na rokovaniach v Mekke vo februári 2007, kde sa obe frakcie dohodli, že vytvoria spoločnú vládu, ktorá bude rešpektovať predchádzajúce dohody medzi Palestínou a Izraelom - to bolo najviac, čo Abbás dokázal od Hamasu dostať.
Celý tento čas bol poznačený veľkými konfliktami a porušeniami dohôd medzi Hamasom a Fatahom ako aj občasnou streľbou medzi ozbrojenými zložkami týchto hnutí. Abbás počas tohto obdobia viac spolupracoval s Izraelom než s Hamasom. Palestínske tajné služby sprístupňovali tým izraelským všetky informácie v rámci boja proti terorizmu. Vo svojej spolupráci s Tel Avivom išiel Abbás tak ďaleko, že vyvolal malú občiansku vojnu, ktorá napriek tomu, že trvala iba niekoľko dní vyzerala veľmi škaredo. Prečítajte si to prosím ešte raz. Mahmúd Abbás vo svojej spolupráci s Izraelom išiel až do malej občianskej vojny proti Hamasu, teda proti vlastnému národu.
Ako na Abbásovu ústretovosť odpovedal Izrael? Budovaním ďalších ilegálnych osád na palestínskom území. Budovaním rasistického múru okolo palestínskych miest a dedín. Vyháňaním palestínskych civilistov z ich územia, konfiškáciou ich pôdy, búraním palestínskych domov a vodných nádrží a streľbou do palestínskych civilistov. V Gaze zaviedol nehumánne obliehanie, ktorého cieľom je, ako ukázali dokumenty wikileaks, priviesť jeho obyvateľstvo čo najbližšie k hranici humanitárnej katastrofy. Najobludnejším činom Izraela počas tohto obdobia bol masaker, ktorým zrovnal Gazu so zemou a zabil okolo 1400 ľudí, z ktorých vyše polovica boli civilisti.
Mnohí Palestínčania Abbásovu politiku vnímajú s nedôverou. Zdá sa im, že jeho kroky sú viac v prospech Izrael než v prospech jeho spoluobčanov. Vidia, že jeho predstava, že za odmenu mu Izrael dá nejaké ústupky v prospech Palestínčanov absolútne nefunguje. Že čím viac plní izraelské požiadavky, tým viac Izrael stupňuje svoju okupáciu.
Hnev Palestínčanov voči Abbásovi zatiaľ zostava pod pokrievkou. Jednak na Západnom brehu jeho bezpečnostné zložky tvrdo zasahujú proti opozícii, jednak nevidia lepšiu alternatívu, ktorá by ho nahradila a jednak značná časť obyvateľstva je závislá od financií, ktoré cez neho prúdia zo Západu. Ale hnev vlastného ľudu, ako ukázali nedávne revolúcie v arabskom svete, je možné potláčať iba obmedzený čas. Abbás sa snaží nájsť správnu rovnováhu medzi plnením požiadaviek Izraela na jednej strane a plnením požiadaviek vlastného národa na strane druhej. Doposiaľ sa zdá, že viac uprednostňoval záujmy Izraela.
Najväčšie odhalenie o politike prezidenta Abbása a jeho vlády priniesli takzvané Palestine Papers. Ide o tajné palestínske dokumenty, ktoré boli zverejnené v januári tohto roku v štýle wikileaks. Z nich vyplýva napríklad aj to, že Izrael Abbása varoval, že plánuje zaútočiť na Gazu. Abbás však Hamas nevaroval. Taký to bol priateľ Izraela a taký si bol Izrael istý jeho lojalitou.
Palestine Papers potvrdili aj dávnejšie podozrenia súvisiace s Goldsteonovou správou o masakry v Gaze. Goldstoneova správa podrobila izraelský útok na Gazu značnej kritike. Túto pre Izrael nepríjemnú správu mala na hlasovaní schváliť Rada OSN pre ľudské práva. Na žiadosť Mahmúda Abbása sa hlasovanie odložilo o šesť mesiacov. Tento nepochopiteľný čin vyvolal medzi Palestínčanmi obrovské pobúrenie. Palestínsky prezident, ktorý má obhajovať vlastných občanov radšej chráni Izrael pred medzinárodnou kritikou. Aby si zachoval tvár a po silnejúcom domácom tlaku napokon odporučil Goldstoneovu správu schváliť. Palestine Papers odhalili, že Abbásov počiatočný odmietavý postoj k správe bol objednaný Spojenými štátmi.
A ako sa vyvíjal mierový proces počas Abbásovej éry? Jeho vyjednávači pri rokovaniach s Izraelom ponúkli, že uznajú Izrael za židovský štát, čo je jedna z požiadaviek Izraela, no znamenala by zradu palestínskej menšiny žijúcej v Izraeli. Palestínski vyjednávači tiež znížili číslo utečencov, ktorým bude umožnený navráť do Izraela na 10 000 osôb (1000 každý rok v priebehu desiatich rokov) s niekoľkými rodinnými príslušníkmi. Súhlasili s tým, aby palestínsky štát zostal demilitarizovaný a aby bol pod kontrolou síl NATO. Súhlasili s pripojením takmer všetkých ilegálnych židovských osád vo východnom Jeruzaleme k židovskému Jeruzalemu. Saeb Erekat na rokovaniach dokonca použil hebrejský názov Jeruzalema, keď povedal: „Ponúkame vám najväčšie Jerušalajim aké ste kedy mali." Ponúkli tiež, že najsvätejšie miesto moslimov v Palestíne, komplex so Skalným dómom a Omarovou mešitou, nazývaný tiež Chrámová hora, bude spravovať spoločná komisia. Ako na tieto ponuky reagoval Izrael? Slovami Tzipi Livni, vtedajšej ministerky zahraničia: „Nepáči sa nám tento návrh, pretože nespĺňa naše predstavy." Livni, inak právnička a jeden čas aj ministerka spravodlivosti Izraela sa na rokovaniach vyjadrila (nie len) o medzinárodnom práve takto: „Bola som ministerkou spravodlivosti. Som právnička... Ale som proti právu - zvlášť proti medzinárodnému právu. Proti právu vo všeobecnosti."
Tieto správy v očiach Palestínčanov ukazujú Abbása a jeho ľudí v nelichotivom svetle. Z Palestine Papers však vyplýva aj minimálne jedna správa v prospech Abbása. Keď mu Izraelčania navrhovali, že pre neho „vyčistia" Gazu od Hamasu, aby ju on mohol získať pod kontrolu, odpovedal im: „Nepôjdem do Gazy na izraelskom tanku."
Izrael už šesť rokov má na palestínskej strane najlepšieho partnera, akého by mohol mať a ktorý spĺňa všetky požiadavky. Bojuje proti terorizmu, bojuje proti Hamasu, chráni Izrael, spolupracuje s jeho bezpečnostnými službami, aj na úkor vlastného ľudu a je ochotný riskovať občiansku vojnu, len aby ulahodil Izraelu a Spojeným štátom. Ponúkal Izraelu súhlas s vytvorením demilitarizovanej Palestíny, ktorá by uznala Izrael za židovský štát, ktorá by sa vzdala nároku na značnú časť východného Jeruzalema, umožnila by pripojenie nelegálnych osád k Izraelu a súhlasila by so spravovaním Chrámovej hory spoločnou komisiou. Ak Izrael skutočne chcel vyriešiť tento konflikt a uzavrieť mier, mal na to šesť rokov. Mýtus o mierumilovnom Izraeli, ktorý musí bojovať, pretože na palestínskej strane nemá partnera padá. Takého partnera akým bol Mahmúd Abbás by si želal každý nepriateľ, ale zdá sa, že Izrael ho už nikdy mať nebude.
Po dvadsiatich rokoch mierových rozhovorov, ktoré slúžili Izraelu iba ako zásterka na prehlbovanie vojenskej okupácie Palestíny a po rastúcej nespokojnosti vlastného obyvateľstva, Abbás minulý rok vyhlásil, že s Izraelom nebude rokovať ak ten nezastaví výstavbu osád v Palestíne. Ak on taký dlhý čas spĺňal požiadavky Izraela, je čas, aby aj Izrael splnil jednu jednoduchú požiadavku. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu však v septembri minulého roka odmietol Abbásovu požiadavku a pokračuje v ich rozširovaní. A to napriek tomu, že prezident USA, Obama, Netanjahuovi prisľúbil zvýšiť každoročnú trojmiliardovú dotáciu izraelskej armáde ako aj vetovať nasledujúci rok všetky rezolúcie OSN namierené proti Izraelu. Izrael však dal prednosť vlastnej teritoriálnej rozpínavosti a budovaniu svojich kolónii na palestínskom území v rozpore s medzinárodným právom a v rozpore s vôľou USA a EÚ. Zastaviť výstavbu osád je veľmi jednoduchá požiadavka. Ak ju Izrael nie je ochotný splniť, po tom je naozaj čas prestať hrať túto maškarádu.
Ak sa Palestínčania nemajú zmieriť s tým, že budú večne okupovaným národom zbaveným všetkých práv a ak nemajú bojovať so zbraňou v ruke, zostáva im iba nenásilný boj a diplomatické úsilie. Tie môžu fungovať iba s podporou medzinárodného spoločenstva a obyvateľov sveta. Preto všetci, ktorí si želajú spravodlivý mier, v ktorom židia a Palestínčania žijú v bezpečí ako rovnocenní, slobodní partneri, by mali diplomatické úsilie Palestínčanov vítať. V úrade Palestínskeho prezidenta už pravdepodobne nikdy nebude sedieť taký ústupčivý politik a čas dokedy vo svojom úrade bude sedieť sa kráti. Izraelu a svetu sa naskytá jedinečná šanca aká sa už nemusí opakovať.
Palestínsky prezident Mahmúd Abbás dokázal, že mier s Izraelom chce a že je ochotný pre to urobiť veľa, dokonca riskovať občiansku vojnu s Hamasom . Izrael dokázal, že o mier záujem nemá, že naopak má záujem udržovať a prehlbovať okupáciu dokiaľ to len bude možné. V takejto situácii Abbás začína chápať, že ak nechce nechať svoj národ pod vojenskou nadvládou Izraela a ak nechce ani vojenskú konfrontáciu s Izraelom, inú možnosť ako požiadať o prijatie Palestíny do OSN nemá. Ak Izraelu súčasný stav vyhovuje, nie je ochotný zastaviť výstavbu osád a uzavrieť mier a odmieta všetky palestínske ústupky, čo iné ostáva Palestínčanom ako obrátiť sa na ostatné štáty sveta, aby im pomohli vytvoriť štát?
Izrael zásluhou svojej tvrdohlavej politiky budovania osád dosiahol, že mierový proces už nie je ničím iným než pokračovaním okupácie inými prostriedkami. Je čas, aby sa svet jasne vyslovil či chce, aby na Blízkom východe jeden národ vojensky vládol inému alebo chce zrovnoprávniť Palestínu s Izraelom a vytvoriť tak podmienky na dosiahnutie skutočného mieru.
Obraciame sa aj na Slovenskú republiku a jej vládu, aby nám pomohla získať slobodu a vlastný štát. Veríme, že Slovensko, ktoré takisto muselo dlho čakať kým získalo úplnú samostatnosť, prejaví pochopenie pre túžby a ašpirácie Palestínčanov na vlastný nezávislý a s Izraelom rovnocenný štát.
V minulých týždňoch bola zverejnená výzva adresovaná slovenskej vláde so žiadosťou, aby sa Slovenská republika pridala k väčšine krajín sveta a hlasovala na Valnom zhromaždení „ZA" prijatie Palestíny do OSN. Budeme radi ak výzvu podpíšete aj vy.
18. septembra sa z námestia SNP v Bratislave uskutoční pochod za prijatie Palestíny do OSN, na ktorý vás týmto pozívam. Ak si želáte mier medzi dvomi samostatnými a suverénnymi štátmi - Izraelom a Palestínou - môžete nás podporiť a zúčastniť sa ho. Udalosť na facebooku nájdete tu.
Víziu mieru medzi Palestínou a Izraelom ako rovnocennými a suverénnymi štátmi môžete podporiť aj pridaním sa do FB skupiny Podporujem prijatie Palestíny do OSN.
Ešte stále môžete podporiť aj globálnu petíciu organizácie AVAAZ adresovanú európskym vládam.
