1." Co z tohto clanku vlastne vyplyva? Ze vsetci su vlastne rovnaki a zavisi len od toho, koho kto ako postavi do nepriazniveho svetla? Autor rezignuje nielen na dobro a zlo (...) ale na samotny zdravy rozum a usudok."
2." o tvojom clanku sa tiez da povedat, resp. parafrazovat, ze je to emotivne ladeny komentar a ze obsahuje selektivny vyber faktov, zamlcuje ine fakty, tendencny zaver."
Tieto reakcie sa mi páčia, pretože triafajú klinec po hlavičke. Sú to dobré otázky a rád ponúknem odpovede, ktoré na ne pre seba mám.
Poviem to na príklade. Keď čítam pro-izraelský článok o blízkovýchodnom konflikte vyzerá to akoby skutočne Izrael robil všetko preto, aby dosiahol mier, ale hnusní Arabi chcú len bojovať. Článok naoko dáva zmysel, lebo všetky fakty sú v ňom pravdivé. Ja ale poznám aj fakty, ktoré sú v článku zamlčané, fakty ktoré vyvracajú, alebo spochybňujú zámer článku.
Často to platí aj naopak, keď niekto prezentuje palestínsku stranu ako nevinnú, po miery tužiacu obeť izraelského násilia. Opäť platí, že fakty svedčiace o tomto sú pravdivé, no iné, zamlčané fakty podávajú iný obraz.
Ak viem, že autori správ dokážu púhym selektívnym výberom faktov vykresliť niekoho ako zlého, alebo naopak ako dobrého, ako mám vedieť kde je pravda? Na koho stranu sa postaviť? Na základe čoho, ak viem, že akýkoľvek článok alebo správa môže byť tendenčná a manipulatívna, aj keď vyzerá byť dôveryhodná a seriózna?
Zdá sa, že ja ako pozorovateľ som v neriešiteľnej situácii. A skutočne to tak je, pokiaľ ide o vhľad do konkrétností problému. Medzinárodné konflikty sú veľmi zložité. Množstvo informácii je také veľké, že ako bežný človek nemám možnosť ich všetky poznať. Človek zo svojej obývačky nemôže nikdy vidieť kompletne cely obraz. Jedno médium podáva obraz skreslený jednou optikou, druhé médium ho skresľuje inou. Čiastočným riešením je sledovať rôzne média s odlišným pohľadom na situáciu. Ale aj tak nebudem vedieť všetky potrebné fakty. Musel by som osobne ísť robiť prieskum, žiť dlho v oblasti medzi ľuďmi, poznávať pohľady z rôznych strán, overovať si pravdivosť každého faktu, a odstrániť zo seba akúkoľvek predpojatosť k niektorej zo strán. Takto si vytvoriť názor má možnosť iba málokto. Ja ako bežný človek som odkázaný nato, že nikdy nebudem vidieť do konfliktu tak aby som poznal všetky potrebne skutočnosti.
A keď nemám dostatok informácii, základná vec pre mňa je: neurobiť si pevný a definitívny názor o tom ako to skutočne je, kto je v práve a kto nie, kto je dobrý a kto zlý. Jednoducho, keď mám málo informácii tak si takýto záver urobiť nemôžem.
Zvláštna téma je samotne delenie strán na dobrú a zlú. Ako keď v kovbojke máme zlého banditu a dobrého hrdinu. Život nie je kovbojka. Je omnoho zložitejší ako prvoplánový hollywoodsky kalkul s citmi. A vojnové konflikty sú zvlášť zložité. Často v nich vystupuje mnoho strán, krížia sa tam záujmy rôznych hráčov, ich predstavitelia na verejnosti hovoria jedno no v zákulisí sa dejú špinavosti, a prakticky všetky strany sa dopúšťajú násilia na civilistoch - a všetky strany svojským spôsobom vedia zdôvodniť prečo nemajú inú možnosť. Každá zo strán navyše konflikt medialne pokrýva spôsobom uvedeným v predchádzajúcom článku - teda skutočnosť prekrucuje.
Aký má zmysel vôbec v takejto situácii označiť jednu stranu za dobrú alebo zlú?
Na každej strane konfliktu existujú nevinní ľudia ktorí sú zabíjaní, mučení, znásilňovaní. Na každej strane existujú ľudia, ktorí chcú žiť v miery a pokoji a viest obyčajný rodinný život, pracovať a zabávať sa. Na každej strane konfliktu existujú ľudia, ktorí zabíjajú civilistov, chcú bojovať a zničiť nepriateľa. Na každej strane konfliktu sú vodcovia, ktorí verejnosti ukazujú peknú tvár no pod stolom" kujú pikle" .
Prečo je potrebné jednu stranu vyzdvihnúť ako tú dobru alebo zavrhnúť ju ako zlú?
Je to nezmysel.
Ale nie len to. Je to aj nebezpečné. Keď jednu stranu, označím za dobrú, dávam jej morálne právo páchať násilie a zabíjať aj nevinných. Pretože ak je táto strana „dobrá" potom iste svoje obete nezabíja zámerne; iste sa snaží bojovať čo najhumánnejšie; a iste nebojuje preto že chce - ale preto, že jej neostala žiadna iná možnosť a teda musí. Všetky bojujúce strany sa nás vždy snažia presvedčiť o niečom takom. Nevinní ľudia, ktorých zabije „dobrá" strana sú cena, ktorú treba zaplatiť za víťazstvo „dobra". Označením jednej strany za stranu dobra ju staviame nad človeka. Dávame jej právo zničiť ľudské životy.
Keď jednu stranu konfliktu označíme za zlú, akoby sme zmazali všetky jej pozitívne stránky a všetkých jej príslušníkov, ktorí sú slušní a mierumilovní. Robíme z ľudí démonov tým, že celú ich existenciu redukujeme na jeden jav alebo vlastnosť, ktorá sa nám zdá pre nich charakteristická a ktorú odsudzujeme. Je dobré vidieť za nálepkou „zlý", konkrétnych ľudí, ktorý majú ako každý z nás zmes dobrých a zlých vlastností a ľudí s konkrétnymi osudmi, často veľmi pohnutými. Prakticky každá rodina stratila niekoho v bojoch a cele generácie žijú v stave trvalého ohrozenia života. Keď celej skupina dáme nálepku „zlí", dopúšťame sa dehumanizácie. Ponižujeme všetkých členov skupiny pod úroveň ľudí - zbavujeme ich práva na život a zbavujeme ich ľudskosti.
Ja odsudzujem konkrétne činy konkrétnych ľudí zo všetkých strán konfliktu, ktorí ničia životy iných. A odsudzujem aj všetky snahy podávať informácie ako boj dobrej skupiny proti zlej skupine a všetky snahy robiť z ľudí bezcennú obeť za pofidérne dobro.
Ja v týchto konfliktoch nevidím dobrú a zlú stranu. Stojím na strane obetí a tých, ktorí tužia po mierovom spolunažívaní. Nie je to žiadna zo znepriatelených strán. Vo vnútri každej skupiny sú takí ľudia. Stojím na strane jedincov, ktorí chcú žiť normálny život, ale musia znášať zabíjanie, mučenie, ponižovanie a pocit ohrozenia.
Takže ako pristupovať k médiám a ako vážne ich brať, čomu veriť a čomu nie? Ja sa snažím vidieť pohľady z rôznych strán. Napriek tomu si uchovávam vedomie, že spústa informácii zostáva predomnou ukrytá a tiež vedomie, že na každej strane sú vždy násilníci a zároveň aj nevinné obete. Spory preto nevidím ako boj dobra so zlom, ani sa nesnažím zistiť „ktorá strana je lepšia" a „ktorá strana je horšia". Chválim dobré kroky nech prichádzajú z akejkoľvek strany. Odsudzujem odsúdeniahodné kroky nech prichádzajú z akejkoľvek strany. A keďže viem, že mnohí novinári a experti sú „potvory", beriem ich názory s rezervou, a som zvlášť kritický a citlivý na ich pokusy vykresliť jednu stranu v horšom alebo lepšom svetle než druhú.
Na záver sa vrátim ku kritike môjho článku: „Autor rezignuje nielen na dobro a zlo (...) ale na samotny zdravy rozum a usudok." Nie, nerezignuje. Pevne sa držím zásady, že zlom sú konkrétne činy konkrétnych ľudí, a zlom je aj súdiť človeka na základe jeho príslušnosti k nejakej skupine. A aj súdiť náboženstvo či národ na základe zmanipulovaných informácii.
Chvíľami mi pripadalo zvláštne, že tento článok je potrebné písať v civilizácii, ktorá sa poučila z lekcie holocaustu, ktorá sa hrdí vysokou kultúrou, ktorá si ctí individuálny život, a vychádza z kresťanskej lásky?
Potom mi to svitlo. Opakovanie je matka múdrosti. A aj naša civilizácia si musí periodicky pripomínať svoju múdrosť, aby neosprostela.
