Najprv si ale zhrňme súčasnú situáciu: Dnes existuje medzinárodne uznaný Izrael na 78% historického územia Palestíny. Na zvyšných 22% (Západný breh, Pásmo Gazy a Východný Jeruzalem) existuje dnes už tiež medzinárodne uznaná Palestína, v skutočnosti však aj toto územie okupuje a ovláda izraelská armáda.
Návrhy na riešenie palestínsko-izraelského konfliktu sa dajú zhrnúť do troch základných prístupov:
1. Izrael ako jediný reálne existujúci štát na území celej Palestíny. To je súčasný stav. Teda medzinárodne uznaný Izrael, plus anektovaný Východný Jeruzalem, plus akákoľvek časť okupovaných území, ktoré sa Izrael rozhodne v budúcnosti anektovať, ako o tom verejne hovoria izraelskí politici. Zvyšných už menej ako 22% „palestínskych" území zostane navždy pod izraelskou kontrolou a nadvládou ako okupované územie.
Ich približne 4 milióny palestínskych obyvateľov sa nikdy nestanú občanmi Izraela a zostanú vydaní napospas svojvôli izraelských vojakov a osadníckych extrémistov, ktorí ich, tak ako dnes, budú môcť beztrestne utláčať, vyháňať z ich pôdy, búrať im domy, vypaľovať im sady a polia, útočiť na ich mešity a kostoly, protiprávne väzniť, mučiť a zabíjať a na ich pozemkoch stavať etnicky čisté židovské osady.
Tí najextrémnejší z obhajcov izraelskej nadvlády snívajú aj o podobnom podrobení území okolitých arabských štátov, aby tak obnovili biblický Veľký Izrael. V tých najvyšinutejších verziách Izraelom ovládané územie má siahať od Eufratu (Irak) až po Níl (Egypt).
TOTO je jeden extrém.
2. Mier medzi Židmi a Palestínčanmi. Ukončenie násilia, vojen, okupácie a terorizmu. Keď sa hovorí o mierovom usporiadaní vzťahov, má sa na mysli jedna z nasledujúcich dvoch moťností:
a. Dvojštátne riešenie - teda Izrael na 78% a Palestína na 22% historického územia Palestíny ako dva rovnocenné vzájomne uznané štáty, ktoré pri sebe existujú v mieri.
Presadzuje ju súčasné vedenie Palestíny na čele s prezidentom Mahmúdom Abbásom. Formálne sa k nemu hlási celé medzinárodné spoločenstvo, OSN, EÚ, USA a aj Izrael, nič reálne pre jeho naplnenie však nerobia a nechávajú Izrael v praxi uplatňovať extrémistickú politiku vojenskej nadvlády nad celou Palestínou.
b. Jeden spoločný demokratický štát pre Židov a Palestínčanov na celom území historickej Palestíny. Čiže rovnoprávne občianstvo všetkých obyvateľov spoločného štátu.
3. Obsadenie celej historickej Palestíny Palestínčanmi (povedzme vojensky) a nadvláda Palestínčanov nad Židmi vrátane použitia násilia alebo ich poslanie „domov", odkiaľ prišli pred tým než emigrovali do Palestíny, čiže niečo v zmysle „zatlačenia do mora".
TOTO je druhý extrém.
Nezaujatí pozorovatelia robia často tú chybu, že akúkoľvek kritiku súčasného stavu, opísaného v bode 1, považujú za druhú stranu. Opačný extrém k izraelskej nadvláde nad celým územím a nad Palestínčanmi je ale iba riešenie číslo 3, teda palestínska nadvláda nad celým územím a nad Židmi.
V európskom (vlastne v celom západnom) priestore prakticky neexistujú relevantné hlasy, ktoré by volali po aplikácii takéhoto opačného extrému. Kedy ste čítali, že by nejaký seriózny novinár alebo aktivista na Slovensku, v Európe alebo v USA, kritizujúci politiku Izraela, navrhoval zabíjanie Židov, alebo zbavenie ich občianskych práv, alebo ich vyháňanie z Izraela. Nikdy. Ak predsa, potom je namieste postaviť sa proti takému extrému. Ale ja som sa s takými názormi (mimo priestoru krajnej pravice) ešte nestretol.
Tým nehovorím, že také názory neexistujú. Tak ako časť židov aktívne utláča palestínskych civilistov a ich väčšia časť izraelskú politiku vojenského útlaku „iba podporuje", aj časť Palestínčanov podporuje prípadný budúci útlak židov a pomstu za doterajšie zločiny. Dokonca ja medzi Slovákmi v internetových diskusiách nájdete časť Slovákov písať o „vystrieľaní Palestínčanov" a inú časť zase písať o „vystrieľaní Židov". Toto sú dva oproti sebe stojace extrémy a treba odsúdiť oba.
Lenže mnohí nezaujatí pozorovatelia hádžu presadzovateľov riešenia 2 do jednej skupiny s presadzovateľmi riešenia 3, ako keby to všetko bola druhá strana oproti riešeniu, ktoré uplatňuje v súčasnosti Izrael. To je veľký omyl. Riešenie 2 nie je extrém, ale stred medzi dvomi extrémami. Presadzuje mierové spolužitie Palestínčanov a Židov, či už v rámci dvoch samostatných štátov alebo v rámci jedného spoločného štátu. Presadzuje ho nie len veľká časť Palestínčanov, ale aj Židov.
Všetci západní kritici okupačnej politiky Izraela (už je hádam jasné, že nehovorím o kotlebovcoch a im podobným), a aj väčšina nezápadných, presadzuje rovnosť Palestínčanov a Židov, ukončenie vzájomných bojov a pokojné spolužitie. Zároveň existuje konsenzus na tom, že najväčšou prekážkou k mieru je izraelská vojenská okupácia Palestíny a najmä pokračujúca politika kolonizácie Palestíny židovskými osadníkmi. Preto tí, ktorí presadzujú mier medzi Židmi a Palestínčanmi, zároveň kritizujú izraelskú politiku. Nie preto, že by ju chceli nahradiť opačným extrémom, nechcú presadiť nadvládu druhého národa nad prvým, ani útlak či zabíjanie. Chcú presadiť mier.Mnohí ľudia v snahe vyhnúť sa nadržiavaniu „druhej strane" a zachovať si domnelú neutralitu, mlčia pri pohľade na izraelské zločiny. Majú pocit, že keby ich kritizovali, stratili by nestrannosť a objektivitu a pridali by sa na druhú stranu. Svojim mlčaním však umožňujú Izraelu pokračovať v presadzovaní svojho tu a teraz reálne existujúceho extrému. Toto je pomýlený koncept nestrannosti, pretože, ako povedal juhoafrický biskup Desmond Tutu, „ak ste neutrálni v situácii nespravodlivosti, znamená to, že ste sa pridali na stranu utláčateľa." Už niekoľko desaťročí žijeme v situácii, kedy jedna z najmocnejších armád sveta vedie vojnu proti niekoľkomiliónovej civilnej populácii. Byť „neutrálny" za takýchto podmienok znamená podporovať zločiny tejto armády.
Nestrannosť a objektivita znamená postaviť sa proti neprávosti a nespravodlivosti, proti nadvláde akejkoľvek strany a proti útlaku kohokoľvek, nie mlčanie a prizeranie sa páchaniu zločinov. Ak si mier prajeme pre seba a svojich blízkych a ctíme ľudský život a slobodu, nie je dôvod nepriať ho aj Palestínčanom a Židom. Chcieť byť nestranný a nezaujatý je pekné. Ale aj „nestranný" by mal straniť mieru a aj „nezaujatá" by mala byť zaujatá pre mier.
