Ľudia po celom svete už majú vlády politikov a bankárov plné zuby a začínajú sa dožadovať zmeny pravidiel hry. K búriacej sa mládeži v Španielsku sa pridala aj stredná trieda. Ľudia v Grécku odmietajú platiť za krízu, ktorú spôsobil niekto iný. Do ulíc vychádzajú aj Briti. V americkom Michigane demonštranti v júny obsadili miestny parlament a práve v týchto dňoch obsadzujú námestia okolo Wall Street. V Izraeli sa ľudia dožadujú sociálnej spravodlivosti na najväčších demonštráciách v histórii štátu. K čilským študentom protestujúcim proti poplatkom za vzdelanie sa pridal zvyšok spoločnosti. No najďalej... najďalej to dotiahli ľudia na Islande.
O Islande sa hovorí (ak vôbec) najme v súvislosti s ekonomickým krachom, ktorý krajinu postihol pri vypuknutí súčasnej ekonomickej krízy. Menej sa hovorí o tom, ako občania Islandu zareagovali na túto krízu. Masovými demonštráciami donútili politikov, aby ich začali počúvať a konať na základe ich vôle. V referende odmietli zachraňovať banky zo svojich daní. Dnes niekoľko politikov a bankárov už sedí na lavici obžalovaných. Donútili vládu odstúpiť. Občania vzali veci do svojich rúk takým spôsobom, že teraz vytvárajú úplne novú ústavu, na ktorej zrode sa môžu všetci spolupodieľať. Islanďania, tým ako odstavili banky a politikov od moci a tým ako prevzali kontrolu nad svojou krajinou, dnes môžu slúžiť ako model pre ľudí po celom svete.
( Kvet z Madridu )
A Slovensko? U nás sa bankám počas krízy paradoxne darí. Ich zisk v tomto roku vzrástol o 64% a rok predtým až o 101%. Ani v roku 2009, kedy kríza udrela najsilnejšie, nezaznamenali naše banky stratu, ale zisk 250 000 000 eur. Na druhej strane, práce pre ľudí je čoraz menej. Miera nezamestnanosti stúpla z 8% v roku 2008 na súčasných takmer 13%. Čo urobila vláda na pomoc občanom? Priškrtila výdavky a niektorí experti navrhujú, že ich má priškrtiť ešte viac. Vláda pripravuje pôdu pre privatizáciu nemocníc a ovládnutie celého zdravotníckeho sektoru jednou finančnou skupinou a keď, učitelia žiadajú zvýšenie svojich mizerných platov, minister im arogantne odpovedá, že nebude robiť politiku podľa nápisov na transparentoch.
Ale zdá sa, že aj Slováci začínajú toho mať plné zuby. Vyše dvetisíc lekárov, v prípade, že nebudú splnené ich požiadavky, podá výpovede z nemocníc. Učitelia sa po niekoľkotisícovom proteste pred úradom vlády pripravujú na ostrý štrajk. A začal sa aj projekt slovenskej Občianskej ústavy.
Náš súčasný politický systém funguje tak , že je prakticky jedno ktorá strana je pri moci, skutočným vládcom sú finančné skupiny v pozadí. Raz je to J&T, raz Penta, Široký a ďalší... Čo môžete urobiť ak ste s výkonom politiky nespokojný? Prakticky nič. Akurát tak čakať kým prejdú 4 roky od posledných volieb a znovu sa zúčastniť šaškárne v ktorej vhodíte bezvýznamný lístok. Korupcia bude pokračovať tak ako predtým, politici si budú robiť čo chcú a ťahať nás za nos presne tak ako predtým.
A to má zmeniť projekt Občianskej ústavy.
Finančné skupiny si cez svojich nastrčených politikov sprivatizovali vládu v tejto krajine. Téza, že moc v štáte pochádza od občanov síce v našej ústave vyzerá pekne no pravda je taká, že občania sú reálne iba štatistami. Všetko čo môžu, je raz za štyri roky vymeniť jednu skupinu vládnucej kasty za inú. Svoju moc nemajú ako reálne uplatniť, pretože ústava im neposkytuje páky ako politikom vstupovať do rozhodovacieho procesu. Máme síce referendum, ale 50 percentné kvórum pre platnosť ho robí prakticky nepoužiteľným. Ľudia môžu síce sami iniciovať vypísanie referenda, ale 350-tisicova podmienka pre referendovú petíciu prakticky znemožňuje občanom vykonať toto právo. Ak navyše nie je jasne čí je výsledok referenda záväzný a poslanci môžu na základe svojho svedomia hlasovať proti vôli občanov, začína byť jasné, že politické elity na Slovensku držia občanov zámerne mimo akéhokoľvek vplyvu. Takéto referendum treba buď zrušiť, aby bolo čierne na bielom, že občania nemajú v tejto krajine moc, alebo zvýšiť jeho váhu a urobiť ho dostupným pre ľudí.
Nie je to však len o referende. Politické strany si svoju pevnosť proti občanom poistili ďalšími hradbami. Zaviedli volebnú kauciu, teda povinnosť strán zaplatiť nemalú sumu, aby im bolo vôbec umožnené kandidovať vo voľbách. Menšie strany, bez štedrých donorov v pozadí, tým odstavili od politiky. Na vlastnej koži to pocítil aj autor tohto nedemokratického zákona, Vladimír Palko, ktorý v posledných voľbách nemohol kandidovať práve preto, že jeho ministranička nedokázala zaplatiť volebnú kauciu (ach tie božie mlyny...). Ďalší spôsob akým si svoju moc zabetónovali je obmedzenie možnosti prekrúžkovania kandidátov z nezvoliteľných miest. Takýto kandidát môže dostať kľudne aj najviac preferenčných hlasov spomedzi spolustraníkov, ak ich počet neprekročí 10% všetkých hlasov zostane mimo parlamentu. Stranícke centrály jednoducho nechcú, aby ste im kafrali do toho, kto vás má v parlamente zastupovať. Občania majú možnosť podať petíciu, ktorou sa parlament musí zaoberať, avšak musia nazbierať až 100 000 podpisov. V praxi? Viem iba o jednom jedinom prípade, kedy sa podarilo nazbierať toto neuveriteľne vysoké číslo (čo nevylučuje, že sa to podarilo aj inokedy). Dokázala to pred rokom koalícia enviromentálnych organizácií s petíciou na ochranu obcí pred ťažbou uránu.
To nie je všetko čo by bolo treba v našom politickom systéme zmeniť. Už roky spoločnosť vola po možnosti kandidovať nezávislým občanom. Politická elita je však k volaniu občanov hluchá. Roky sa volá po zrušení, alebo aspoň podstatnom obmedzení imunity poslancov. Nepočuť. Roky sa volá po sprísnení financovania politických strán. Nič. Chcete odvolať poslanca, ktorý vás sklame (alebo rovno oklame)? Zabudnite. Oni vládnu, vy poslúchajte.
Chcelo by to poriadne prekopať celý systém. To je reforma, ktorú naša spoločnosť potrebuje. Nie privatizácia zdravotníctva, nie prepúšťanie pracujúcich, nie škrtanie sociálneho systému čí rušenie nemocných oddelení a škôl. Projekt Občianskej ústavy je cesta, ktorá má umožniť občanom zobrať moc späť do svojich rúk.
