V Libanone to zase vrie. Opozícia, vedená Hizballáhom žiada odstúpenie vlády. Pro-západná vláda sa zubami nechtami drží moci. Padajú obvinenia z vlastizrady a spájania sa s cudzími mocnosťami - USA na jednej strane, Syria, Irán na druhej. Zvolávajú sa demonštrácie, štrajky, jeden minister a jeden demonštrant už boli zabití.
Libanon je myslím jediná arabská krajina, ktorú nemožno označiť za moslimskú. Takmer polovicu obyvateľov tvoria kresťania (najmä maronitského vyznania) - vedení najmä Mišelom Aunom. Najrozšírenejším náboženstvom je Islam. Moslimovia sa však delia na početnejších Šiitov - vedených najmä Nasralláhovým Hizballáhom - a menšinových Sunnitov - vedených mladým Harírim, synom pred dvomi rokmi zavrazdeneho Haríriho. Ďalšou komunitou sú Drúzi - odčlenili sa od Islamu pred mnohými storočiami, a vyvinuli si vlastnú vierouku, výrazne odlišnú od moslimskej - ich predstaviteľom je Žumbulát.
Tento popis je samozrejme zjednodušený. Komunity majú väčšinou viacerých predstaviteľov, niekedy navzájom súperiacich. Ale ako úvod do Libanonských reálií to stačí.
Šiitský Hizballáh (Alahova strana) a jeho vodca Nasralláh sú u nás docela známi- to sú tí zlí, ktorí za pomoci Sýrie strieľajú kaťuše na sever Izraela. A keďže sú tu aj kresťania - to budú tí dobrí, ktorým pomáha západ v boji s Hizballáhom. Sunniti, keďže sú moslimova, budú spojencami Šiitov, proti kresťanom. Drúzi asi tiež.
Omyl.
Hlavný politický predstaviteľ Kresťanov, Mišel Aun, je v tomto spore spojencom Hizballáhu. V minulosti, keď bol Libanon okupovaný Sýriou, bol bojovníkom za odchod Sýrskych vojsk a za „osamostatnenie" Libanonu. Teraz sa mu nepáči, že sa krajina dostala spod vplyvu Sýrie pod vplyv západu, najme USA. Tvrdí, že nebojoval proti Sýrii, aby ju nahradili Spojené štáty a opäť presadzuje „osamostatnenie", tento raz od vplyvu západných vlád. Preto sa politický vodca kresťanov spája s šiitským Hizballáhom v konflikte s vládou, ktorú vnímajú ako zapredanú západu.
Kto teda je spojencom západu v Libanone? Sú to moslimskí Sunniti predstavení Saadom Harírim (aj Usama Bin Ladin je Sunnita - iného razenia samozrejme, ale Sunnita). Spolu s nimi vo vláde sedia Žumbulátovi Drúzovia. Pred niekoľkými rokmi bol tvrdým spojencom Sýrie, dnes je tvrdým spojencom USA proti Sýrii - ako vidno, prezliekanie kabátov nie je iba slovenský folklór. Na strane vlády je aj pár menších kresťanských skupín, napríklad strana pána Džádžaa, ktorý bol 11 rokov väznený za vraždu jedného z libanonských premiérov.
Táto výmena tradične vnímaných úloh kresťanov a moslimov je evidentná aj na najvyššých funkciách v štáte. Prezident Emil Lahúd je kresťan, je vnímaný pro-sýrsky a je oponentom pokusov dostat krajinu pod vplyv USA a západu. Premier Fuad Saniora, je sunnytský moslim, je vnímaný pro-západne a vystupuje proti Hizballáhu.
Znie to komplikovane. Cela situácia je ešte komplikovanejšia. No jedna skutočnosť je celkom evidentná. Aj keď tu vystupujú nábožensky rozdielne komunity, nejde o boj kresťanov proti moslimom, ako sa väčšina podobných sporov prezentuje. A už absolútne neplatí, že kresťania sú „naši" a Moslimovia sú proti „nám". Záujmov rôznych skupín je tu veľa a náboženstvo hrá druhoradú a skôr mobilizačnú úlohu.
Ľudia majú radi jednoduché a jednoznačné situácie a riešenia. Niekto by mal byť dobrý, najlepšie kresťanského vyznania. Niekto by mal byť zlý, moslimského vyznania. A my by sme mali stáť pri boku dobrého. Libanon túto nebezpečnú šablónovitú schému búra a to je dobre.
