Je to tak. Múr pri Biline bude zbúraný. A postavia novy o niekoľko sto metrov ďalej.
Prečo ma to tak teší? Hneď pochopíte. Ale začnem pár informáciami o rasistickom múre.
Izrael začal pred niekoľkými rokmi stavať okolo palestínskych území a miest obrovský betónový múr (s baštami ako v stredovekých hradbách) s odôvodnením, že má brániť teroristom v prieniku do Izraela. Múr, často nazývaný múr apartheidu, alebo rasistický múr, je však takmer celý postavený na palestínskom území, prechádza cez palestínske mestá a dediny, v niektorých prípadoch cez školské ihriska, oddeľuje obyvateľov od ich pôdy (ktorá ich živí), mnohí sú odrezaný od práce, školy, lekárov, príbuzných... Múr obkolesuje palestínske mestá a vytvára z nich izolované getá. Palestínčania smú prechádzať iba cez strážené brány v múre. Ako taká brána v múre vyzerá a ako strpčuje život Palestínčanom si môžete pozrieť na týchto dvoch videách .
(Od minúty 3:50) Za bránou v plote stojí asi 10 malých palestínskych školákov s ich učiteľkou a čakajú kedy im vojaci otvoria bránu, aby sa mohli vrátiť domov. Na mieste sa nachádza izraelský kameraman, izraelská žena a džíp so štyrmi, piatimi izraelskými vojakmi. Spočiatku pokojný rozhovor kameramana s vojakmi sa mení na hádku. Niekoľko úryvkov:
Izraelčanka: Prepáčte, môžem sa spýtať kedy otvoríte bránu?
Vojak: Nie.
Izraelčanka: Podľa civilného úradu musíte otvoriť bránu o určitej hodine. Chcem vedieť kedy?
Vojak: Nepoviem.
Izraelčanka si od vojaka pýta meno a služobné číslo a pokračuje: Prečo neotvoríte bránu deťom?
Vojak: Nemusím ti odpovedať.
Kameraman rozčúlene kričí: Namiesto toho aby si ma odháňal od džípu a kecal blbosti o uzavretom vojenskom území, otvorte tú bránu pre tie deti, čo sa vracajú domov zo školy. To by ste mali spraviť.
Vojak: Poučuješ ma?
Kameraman: Áno poučujem ťa.
Vojak: Kto si, aby si nás poučoval?
Kameraman: Kto som ja? Kto s ty? Ty si vojak v mojej armáde.
Vojak: Ale ja dostávam príkazy.
Kameraman: Pozri sa na seba. Dostávaš príkazy? Tvoje príkazy sú nelegálne. Nevidíš, že tie deti čakajú kedy pôjdu domov zo školy? (...) Otvor tú bránu. To je tvoja práca.
Palestínska babička prichádza k bráne v plote, ktorý oddelil ich domy od zvyšku dediny . Sadá si na betónový kváder a čaká.
Medzičasom sa rozpráva s kameramanom: Plot nám bráni ísť dnu a von. Teraz otvárajú o 7:30 ráno.
Kameraman: Dokedy?
Babička: To je všetko. Kto tu stojí prejde a zavrú hneď bránu.
Na obed o 14:15 ju otvoria na 15 minút, pustia ľudí, zavrú a idú preč. Večer otvárajú o 17:00.
Kameraman: A neskôr, v noci.
Babička: V noci v žiadnom prípade. Kto sa priblíži k bráne zastrelia ho.
Hovorí, že raz bránu uzamkli na 45 dní. Nemali čo jesť a piť, kým im aktivisti z cudziny nepreniesli cez plot jedlo a fľašky s vodou. Inokedy, keď ju sanitka brala na operáciu, museli čakať pri bráne hodinu a pol, kým ich pustili.
Jej posledné slová: Môj život je plný horkosti. Život psov je lepši než môj život.
Vráťme sa k Bilinu.
Bilin, bola malou ospalou dedinkou na severe Západného brehu Jordánu (palestínske územie). Nenávidený rasistický múr však bol naplánovaný tak, aby prechádzal aj cez Bilin. Takmer polovica pozemkov dedinky sa mala ocitnúť za múrom, na Izraelskej strane. Na pozemkoch sú sady najmä olivovníkov, z ktorých dedinčania žijú. Ich majitelia k nim nebudú mat prístup. Na pozemkoch majú vyrásť stavby židovských osád - moderné, drahé domy.
Dedinka Bilin sa preslávila tým, že sa svojich práv nechce vzdať a od roku 2005 každý piatok organizuje nenásilné demonštrácie a pochody k rozostavanému múru. Bilin sa stal centrom nenásilného odporu Palestínčanov voči okupácii, ktorej rasistický múr je najviditeľnejšou podobou. Do Bilinu prichádza demonštrovať za ukončenie okupácie aj mnoho zahraničných a izraelských mierových aktivistov. Obyvatelia Bilinu v snahe zabrániť zhabaniu svojej pôdy dokonca zažalovali v Kanade dve kanadské firmy, ktoré stavajú spomínanú židovskú osadu za účasť na vojnových zločinoch.
Izraelská armáda je rozhodnutá múr udržať a zabrániť kždému v prístupe k nemu. Každý týždeň sa mieroví aktivisti stretávajú s väčšou či menšou brutalitou vojakov IDF. Na tejto demonštrácii vidíme ako izraelská armáda strieľa do civilistov, medzi ktorými sú aj arabskí poslanci izraelského parlamentu. Nič nepomáha, dostávajú aj oni. Pripomínam, že (aj keď to tak nevyzerá) je to nenásilná neozbrojená mierová demonštrácia proti nelegálnej vojenskej okupácii. Násilie je páchané izraelskými vojakmi.
Vidíme tiež takzvaných „mista3revim" (po anglicky „undercover force"). Po slovensky by som to preložil ako „arabizovaní". Sú to špeciálne jednotky izraelskej armády zložené z počernejších židovských občanov, ktorí sa maskujú za Arabov. Často si dávajú na hlavu šatky alebo kukly ako arabskí demonštranti. Jednoducho majú arabský výzor, obliekajú sa ako Arabi a zamiešajú sa medzi nich. Keď treba, zrazu na nič netušiacich Arabov zaútočia. Palestínčan rozprava, ako na demonštrácii spoznal jedného „arabizovaného". Videl, že drží v ruke kameň a chce ho hodiť na vojakov, aby dal armáde zámienku pre násilnú reakciu. Upozornil ho, že toto je neozbrojená demonštrácia a arabizovany odišiel preč. Arabizovaných pribúda, útočia na demonštrantov a niekoľkých z nich zatýkajú.
V predchadzajucej snímke vidieť ako Izraelskí vojaci strelili izraelského občana Lymora Goldstina do hlavy, keď sa zúčastňoval demonštrácie, proti múru, okupácii a práve prebiehajúcej vojne medzi Hizballáhom a Izraelom. Vojaci ľudí rozháňajú streľbou gumových projektilov a granátmi slzného plynu. Izraelskí demonštranti kričia na „svojich" vojakov: „Prečo strieľaš? Sú tam občania Izraela. Sú tam občania. Prečo strieľaš do neozbrojených občanov?" Vojaci dostávajú rozkaz vytiahnuť obušky a mlátia nimi ľudí. Strháva sa trma vrma. Demonštranti kričia: „Je nelegálne strieľať gumové strely z takejto blízkosti". Vojaci IDF postupujú ďalej. Jeden z nich zo vzdialenosti 10 metrov strieľa a Lymor Goldstine padá na zem. Vojaci si ho nevšímajú a idú ďalej. Jeho priatelia naliehajú na vojakov, aby zavolali sanitku; veliteľ vojakov žiadosť odmieta a odkazuje demonštrantom nech si zavolajú sanitku z dediny. Až o 15 minút mu posielajú vojenského medika a až o dve hodiny ho odvážajú do nemocnice.
Od roku 2005 bolo pri týchto demonštráciách zabitých vyše desať demonštrantov a niekoľko sto ich bolo ranených, vrátane írskej nositeľky Nobelovej ceny za mier z roku 1976 Mairead Maguire.
Obyvatelia Bilinu už od 2003 bojujú na izraelských sudoch za zbúranie múru v ich dedine. Sudy im po rokoch dali za pravdu a vyhlásili, že Izraelská vláda pochybila, keď zakrývala skutočnosť, že trasu múru neurčovali bezpečnostné dôvody ale záujem postaviť na zhabanej pôde židovské osady. Som rád, že zápas Bilinčanov za svoje práva sa snáď dnes dočkal šťastného konca.
Izraelská okupácia Palestíny (Západného brehu a Pásma Gazy) musí skončiť. Obyvateľom Bilinu som zvlášť držal palce, pretože ich zápas je založený na nenásilí. Rád by som videl keby si z Bilinčanov zobrali príklad aj tí Palestínčania, ktorí bojujú zbraňami. Keby radšej odložili kalašnikovy a prišli medzi týchto neozbrojených odvážnych ľudí, ktorí nechávajú do seba strieľať a streľbu neopätujú. To je skutočná odvaha. Bilin ukazuje, že je to nie len pekná filozofia.
