Sebauvedomenie, rozum a predstavivosť porušili „harmóniu", ktorou sa vyznačuje existencia zvierat. S objavením týchto vlastností sa človek stal anomáliou, zvláštnosťou vesmíru. Je časťou prírody, je podriadený jej fyzikálnym zákonom, neschopný meniť ich, a predsa prírodu presahuje. Je od nej oddelený a predsa je jej súčasťou. Je bez vlasti, a predsa je pripútaný k domovu, ktorý zdiela so všetkými tvormi. Je vrhnutý do sveta na náhodnom mieste a v náhodnom okamihu, a keď to chce náhoda, je nútený ho proti svojej vôly opustiť. Pretože si uvedomuje sám seba, pozná tiež svoju bezmocnosť a obmedzenosť svojej existencie. Nikdy sa neoslobodí od dichotómie svojho bytia. Nemôže sa oslobodiť od svojej schopnosti myslieť, aj keby si to prial. Dokiaľ žije, nemôže sa zbaviť svojho tela - a telo pôsobí, že sa mu žiť chce.
Človekl je jediný živočích, ktorý má inštrumentálnu inteligenciu, ale aj rozum, schopnosť používať svoje myslenie k objektívnemu poznávaniu - to jest k pochopeniu podstaty vecí o sebe, nie iba ako prostriedkov na uspokojovanie svojich potrieb. Vďaka svojej schopnosti sebauvedomenia a rozumu si človek uvedomuje svoju odlišnosť od prírody a od iných ľudí; je si vedomí svojej bezmocnosti i nevedomosti, je si vedomí svojho konca: smrti.
Človek nemôže žiť svoj život tak, že by iba opakoval schémy dané jeho druhu. Musí žiť sám za seba. Človek je jediný živočích, ktorý sa v prírode necíti doma, ktorý môže mať pocit, že bol vyhnaný z raja, jediný živočích, pre ktorého je vlastná existencia problém, ktorý musí riešiť a ktorému nemôže uniknúť. Nemôže sa vrátiť k predľudskému stavu harmónie s prírodou a nevie, kam dospeje, ak pôjde dopredu. Existenciálny rozpor v človeku vedie k trvalej poruche jeho vnútornej rovnováhy.
Človek je nútený prekonávať hrôzu zo svojej izolovanosti, bezmocnosti a osamelosti a nachádzať nové spôsoby, ako vytvárať svoj vzťah k svetu tak, aby sa v ňom mohol cítit opäť doma. Tieto psychické potreby som pomenoval ako „existenciálne potreby", pretože pramenia zo základných podmienok ľudskej existencie. Sú všetkým ľuďom spolocné a ich uspokojenie je pre zachovanie duševného zdravia práve tak nutné, ako je uspokojovanie materiálnych potrieb pre zachovanie života. Každá z týchto existenciálnych potrieb však vyžaduje iný typ uspokojenia v závislosti na spoločenskej situácii človeka. Tieto rôzne typy uspokojovania existencialnych potrieb sa prejavujú prostredníctvom vášní ako je láska, nežnosť, túžba po spravodlivosti, nezávislosť, potreba pravdy, ale tiež nenávisť, sadizmus, masochyzmus, deštruktivita a narcizmus. Označujem ich ako vášne zakorenené v charaktere, alebo proste ako ľudské vášne, pretože sú súčasťou charakteru človeka.
Existenciálna rozpoltenosť človeka by bola neznesiteľná, keby si nemohol vytvoriť pocit jednoty v sebe samom a voči vonkajšiemu prírodnému a ľudskému svetu. Existuje však mnoho spôsobov ako túto jednotu nájsť.
Človek môže uspať svoje vedomie tým, že sa dostane do stavu extáze alebo tranzu, a to prostredníctvom drog, sexuálnych orgií , pôstov, tancov a iných rituálov, akých nachádzame v rôznych kultoch mnoho. Môže sa tiež pokúsiť o identifikáciu s nejakým zvieraťom, aby tak získal stratenú harmóniu s prírodou.
Cieľom všetkých týchto snáh o obnovu jednoty so sebou samým je „zabudnúť sami na seba", v tom zmysle, že uspíme svoj rozum. Táto snaha je tragická, pretože má úspech buď len na chvíľu (ako v stave tranzu alebo opitosti) alebo síce trvale, ale za cenu, že sa človek zmrzačí, odcudzí sa ostatným, znetvorí svoj osud a stane sa na svojej vášni rovnako závislý, ako sú na svojich drogách závislí narkomani (to sa deje napríklad pri vášnivej nenávisti alebo vášnivej túžbe po moci).
Láska, solidarita, spravodlivosť a rozum sú vzájomne previazané. Všetky sú prejavom rovnakej produktívnej orientácie, ktorú by som označil ako „život podporujúci syndróm". Na druhej strane k sebe patria tiež sadomasochizmus, deštruktivita, žiadostivosť, narcizmus a incestné chovanie, ktoré sú zakorené v jednej základnej orientácii: „životu nepriateľskom syndróme".
Hlavnými motiváciami človeka sú jeho racionálne a iracionálne vášne: Túžba po láske, nehe, solidarite, slobode a pravde, a práve tak túžba ovládať iných ľudí, podrobiť si ich alebo zničiť, narcizmus, chtivosť, závisť, ctižiadosť. Tieto vášne sú jeho hnacími pružinami a zdrojom jeho vzrušenia, sú nie len látkou, z ktorej vznikajú sny, ale tiez materiálom všetkých náboženstiev, mýtov, drám, a umeleckých diel - skrátka všetkého, čo životu dáva zmysel.
Človek vedomý si svojej izolácie, musí nájsť nové väzby so svojimi blížnymi; na tom závisí jeho duševné zdravie... Môže k ostatným ľuďom cítiť lásku, čo vyžaduje nezávislosť a činorodosť, alebo sa k nim môže vzťahovať symbioticky - to znamená, že sa stane ich časťou alebo ich urobí časťou vlastného ja. V tomto symbiotickom vzťahu buď ovláda druhých (sadizmus) alebo je nimi ovládaný (masochizmus). Ak si nemôže vybrat ani lásku ani symbiózu, môže problém riešiť vybudovaním vzťahu k vlastnej osobe (narcizmus). Potom sa sám stáva svetom a „miluje" svet tým, že miluje sám seba. To je častý spôsob ako sa ľudia vysporiadavajú s potrebou mať nejaký vzťah, a obvykle býva zmiešaný so sadizmom. Je nebezpečný a v krajnom prípade vedie k určitým formám šialenstva. Posledný a zhubný spôsob riešenia problémov (obvykle spojený s krajným narcizmom) je vášeň zničiť všetkých ostatných.
Biofília je vášnivá láska k životu a ku všetkému živému - je to túžba po raste, či už ide o človeka, rastlinu, myšlienku alebo spoločenskú skupinu. Biofílny človek radšej buduje niečo nové, než aby zachoval staré. Chce viac „byť" než viac „mať". Má schopnosť žasnúť a prežívať radšej niečo nové, než aby potvrdzoval staré. Dobrodružstvo života je mu milšie ako ustálené istoty. Vníma viac celok než iba časti, celé štruktúry než sumu ich prvkov. Praje si tvoriť a uplatňovať svoj vplyv láskou, rozumom a príkladom - nie násilím a tým, že veci zničí, nie byrokratickým jednaním a zaobchádzaním s ľuďmi ako s neživými predmetmi. Pretože sa raduje zo života a všetkých jeho prejavov, nie je vášnivým spotrebiteľom masovo produkovanej zábavy.
Biofílna etika má vlastný princíp dobra a zla. Dobré je všetko čo slúži životu, zlé je všetko čo slúži smrti. Dobrá je úcta k životu, dobré je všetko čo podporuje život, rast, rozvoj. Zlé je všetko čo život dusí, potlačuje, delí na kusy.
Nekrofíliu môžeme v charakterologickom zmysle definovať ako tendenciu byť silne priťahovaný všetkým, čo je mŕtve, zhorené, rozložené a choré, je to vášeň meniť živé v niečo neživé, ničiť pre ničenie samo, výlučný záujem o všetko čo je mechanické. Je to vášeň k deštrukcii živých organizmov a štruktúr.
Výraz „nekrofílny" k označeniu charakterového rysu a nie perverzného jednania v bežnom význame bol použitý španielskym filozofom Miguelom de Unamuno r. 1936 pri príležitosti prejavu nacionalistického generála Millána Astraya na univerzite v Salamanke, kde bol Unamuno na začiatku španielskej občianskej vojny rektorom. Obľúbené generálovo motto znelo: Viva la muerte! (Nech žije smrť).
Nekrofília je dôsledok priduseného rastu, duševného zmrzačenia. Je následkom života neprežívaného plne, neschopnosti prekonať v určitom štádiu života narcizmus a ľahostajnosť. Deštruktivita nie je s biofíliou paralelná, je jej alternatívou. Láska k živému alebo láska k mŕtvemu je základnou alternatívou, pred ktorou stojí každá ľudská bytosť. Nekrofília rastie tou mierou akou je bránené rastu biofílii. Človek je biologicky vabavený schopnosťou biofílie, psychologicky však má alternatívnu možnosť nekrofílie.
Iným prejavom nekrofílneho charakteru je presvedčenie, že problémy a konflikty sa dajú riešiť iba silou a násilím. Nejde pritom vôbec o otázku, či za určítých okolností máme použit silu. Pre nekrofila je príznačné, že sila - „moc premeniť človeka na mrtvolu", aby sme použili slová Simone Weilovej - predstavuje prvé a posledné riešenie pre všetko, že gordický uzol sa vždy pretne a nikdy trpezlivo nerozviaže. Reakcia takýchto ľudí na najrôznejšie problémy spočíva vždy v deštrukcii a nikdy nie v pomoci iným ľuďom, v konštruktívnom riešení alebo v poskytnutí príkladu. Odpovedajú na všetko ako kráľovna z Alenky v ríši zázrakov: „Odtnite im hlavy!" Ľudia ovládaní tymito pohnútkami spravidla nedokážu rozpoznať iné riešenia situácie, ktoré nevyžadujú deštrukciu, ani si neuvedomujú ako málo účinné býva násilie v dlhodobej perspektíve.
U zďaleka najväčšej skupiny ľudi nájdeme nekrofilné tendencie spoločne so sklonmi biofilnými, oboje je tak silné, že vznika vnútorný konflikt, ktorý je často veľmi produktívny. Vplyv tohto konfliktu na motiváciu človeka závisí na mnohých premenných veličinách: v prvom rade na intenzite oboch tendencií, ďalej na socialných podmienkach, ktoré podporujú jednu či druhú orientáciu, a na koniec na určitých významných udalostiach v živote jedinca, ktoré ho môžu viesť v jednom alebo druhom smere.
Ešte raz zopakujme, že životu nepriatelské vášne predstavujú odpoved na existenciálne potreby človeka rovnako ako vášne život podporujúce. Oba typy vášní sú hlboko ľudské. Prvý typ sa vyvíja za podmienok, kedy neexistujú predpoklady pre uskutočnenie tých druhých. Deštruktívny človek môže byť označený za zlého, pretože deštruktivita je zlo, napriek tomu zostáva človekom. Neklesol na úroveň zvieraťa, nie je motivovaný zvieracími inštinktami, nemôže zmeniť štruktúru svojho mozgu. Mohli by sme ho považovat za postihnutého existenciálnym zlyhaním.
Človek sa podobne ako zviera bráni proti ohrozeniu svojich životne dôležitých záujmov. Oblasť životných záujmov človeka je však ďaleko širšia než oblasť životných záujmov zvierat. Človek musí prežiť nie len fyzicky, ale tiež psychicky. Musí si udržať určitú psychickú rovnováhu... Pre človeka má všetko, čo je nevyhnutné k udržaniu jeho psychickej rovnováhy, rovnako zásadný význam ako to čo slúži jeho fyzickej rovnováhe. Človek má životný záujem na tom, aby si zachoval základný orientačný rámec. Na tom závisí jeho schopnosť jednať a konieckoncov aj jeho pocit identity. Keď ho iní ľudia ohrozujú ideami, ktoré spochybňujú jeho orientačný rámec, zareaguje na ne ako na vážne ohrozenie.
Človek nepotrebuje len orientačný rámec, ale tiež objekty uctievania, ktoré sú životne dôležité pre jeho emocionálnu rovnovahu. Nech ide o akékoľvek hodnoty, ideály, predkov, otca, matku, pôdu, vlasť, triedu, náboženstvo a stovky iných javov, pociťuje ich ako „sväté". Dokonca aj zvyky sa môžu stať posvatnými, pretože symbolizujú súčasné hodnoty. Jedinec alebo skupina ľudí potom reaguje na útok proti tomu, čo je „sväté", s rovnakou zúrivosťou a agresivitou, ako by šlo o ohrozenie života.
Človek... potrebuje predmet uctievania, na ktorý by mohol sústrediť všetko svoje úsilie, a ako základňu hodnôt, ktoré by mohol v živote tiež prakticky uplatňovať. Taký predmet uctievania potrebuje z viacerých dôvodov. Predovšetkým zameriava všetku jeho energiu jedným smerom. Povznáša človeka nad jeho izolovanú existenciu, nad všetky pochybnosti a neistoty, a dáva jeho životu zmysel. Keď sa človek upne k nejakému cieľu, ktorý presahuje jeho izolované Ja, prekročí sám seba a opustí väzenie svojej absolútnej sebestrednosti.
Medzi rôznymi ohrozeniami dôležitých záujmov človeka je jedným z najpodstatnejších ohrozenie jeho slobody, a to tak individuálnej ako aj spoločenskej... Rôzni vodcovia použvali až príliš často heslo, že vedú svoj ľud do boja za slobodou, zatiaľ čo v skutočnosti ho chceli zotročiť. Že žiadny sľub neoslovuje človeka mocnejšie, dokazuje i to, že aj vodcovia, ktorí chcú slobodu potlačiť, považujú za nutné ju sľubovať.
