Na počiatku bol jeden právnik. Brit, ktorého rozhorčil prípad dvoch študentov v Portugalsku, uväznených zato, že si v bare pripili na slobodu. Britský právnik Peter Benenson spustil v novinách kampaň na ich prepustenie. Jeho myšlienka nadchla množstvo ďalších ľudí a odvtedy sa rozbehla nepretržitá reťaz akcii za prepustenie nespravodlivo väznených, odsúdených či mučených ľudí. Hnutie, ktoré spustil roku 1961 jeden človek, každým rokom rástlo a dnes má 2,2 milióna členov. Gro ich činnosti spočíva v písaní listov a petícii väznitelom, v ktorých žiadajú ochranu väznených pred mučením, spravodlivý súdny proces, prepustenie nevínnych a rešpektovanie ľudských práv.
Je to takmer neuveriteľné, ale väznitelia nevinných ľudí, konfrontovaní so záujmom svetovej verejnosti o bezvýznamného, zabudnutého a bezmocného človeka, sa v mnohých prípadoch k nemu začnú správať s rešpektom, akosi viac ľudsky. Už nemajú pocit, že ich nikto nevidí a že si môžu s ním robiť čo chcú. Už pred sebou nemajú bezvýznamného človeka, ale niekoho o koho sa zaujíma celý svet. Zoči voči záujmu obyčajných ľudí o obyčajného človeka, ustávajú bitky, zväčšuje sa prídel jedla, rušia sa rozsudky smrti, a slobodní ľudia sa opäť vracajú na slobodu.
Tento fenomén opísal väzeň svedomia z Dominikánskej republiky takto: „Keď prišlo prvých dvesto listov, dozorcovia mi vrátili šaty. Keď prišlo ďalších dvesto listov, navštívil ma riaditeľ väznice. Listy prichádzali a riaditeľ musel informovať nadradeného. Potom prišlo tisíc listov a informovali prezidenta. Keď listov pribúdalo, prezident nariadil aby ma prepustili."
Vietnamský väzeň svedomia zasa hovorí: „Vždy sme vedeli kedy sa odohrávali medzinárodné protesty... prídel jedla sa zvýšili a bitiek bolo menej. Listy zo zahraničia boli prekladané a rozširované z cely do cely, ale keď listy prestali chodiť, špinavé jedlo a represia sa vrátili."
Málokto vie, že Amnesty International sa zasadzovala aj za ľudí perzekuovaných československým komunistickým režimom. Medzi prvými ľuďmi adoptovaných za väzňov svedomia sa stal v roku 1962 arcibiskup Jozef Beran. V posledných desaťročiach režimu sa väzňami svedomia stali mnohí disidenti a signatári Charty 77 na čele s Václavom Havlom. Amnesty sa v zastavala aj disidenta Jána Čarnogurského. Jiří Wolf, väznený za „protištátnu" a „protisocialistickú" činnosť hovorí:
„Potom, když začal ten nátlak ze zahraničí, tak to člověk začínal pociťovat hodně. Přestalo se najednou mlátit, to bylo zajímavý. A my jsme nevěděli, co se děje,... ale říkali jsme si, že o nás někdo má zájem a že se něco dít musí..."
„... jestliže jsem se ocitl ve špatném zdravotním stavu, tak jsem věděl, že se něco děje, nevěděl jsem co přesně,... ale najednou přijeli z Pankráce a odvezli mě na Pankrác do nemocnice... a skutečně jsem dostal léky."
„V roce 1990 jsem dostal pozvání do Spojených států... tam jsem na svém příkladě ukazoval případ zachráněného života... Protože kdyby nebylo té lékařské péče, kterou oni požadovali ve svých dopisech, tak bych ten kriminál asi nepřežil."
Jarmila Stibicová, tiež väznená komunistickým režimom hovorí: „Po zveřejnění Charty vznikl ryze český Výbor na obranu nespravedlivě stíhaných, který se později stal kolektivním členem Amnesty International. Když se lidem z Amnesty podařilo dostat víza, přijížděli do Československa monitorovat procesy proti odpůrcům režimu. Setkávala jsem se s nimi a překládala jsem pro ně. Je známo, že nebýt tlaku, který Amnesty vyvíjela na vedení státu a strany, Václav Havel by pravděpodobně zemřel ve vězeňské nemocnici na Borech na těžký zápal plic. Naší vládě chodily díky Amnesty International dopisy z celého světa. Byl velký rozdíl mezi podmínkami, jaké režim ve vězení vytvářel lidem, o kterých Amnesty věděla a těm, o kterých se nevědělo. I dnes platí, že totalitní režimy by si troufaly daleko víc, kdyby tu nebyly oči, které je sledují. Proto se pro Amnesty silně angažuji dodnes - znám stovky konkrétních lidí, kterým pomohla."
V rámci Amnesty International existuje forma pomoci nazvaná Urgent Action. "Urgentky" sú prípady ľudí, u ktorých vo veľmi krátkom čase hrozí smrť, alebo iné vážne ohrozenie, a je preto potrebné konať rýchlo. V rámci urgentných akcii existuje sieť ľudí, ktorí chcú dostávať avíza o takýchto prípadoch. Následne vytlačia priložený list adresovaný konkrétnej vláde alebo inej inštitúcii v cieľovej krajine, v ktorom žiadajú o ochranu konkrétneho človeka pred konkrétnym ohrozením. Podpísaný list potom sami pošlú poštou na určenú adresu. Je to individuálna akcia individuálnych ľudí, bez zhromaždení, bez veľkých príprav, práve kvôli krátkosti času.
Za roky existencie Urgentných akcii bolo vďaka záujmu ľudí zachránených vyše 12 000 životov. Preto vždy keď počujem niektorých ľudí hovoriť, že Amnesty je zbytočná organizácia neviem či to hovoria na základe svojej neznalosti, alebo je to prejav ich nezáujmu voči ľudskému životu. Keby stretli niekoho komu "Amnesty listy" zachránili život, povedali by mu do očí, že to bolo zbytočné? Povedali by jeho matke, deťom, manželke, že záchrana jeho života nemala cenu? Iste, nie všetko čo sa týka Amnesty sa všetkým páči. To je normálne. V samotnej Amnesty prebiehajú často diskusie s kritickými názormi. V takej veľkej organizácii to inak ani nejde. V centre je však vždy snaha zastať sa človeka; bitého, mučeného, zneuživaného. A to nie je zbytočné. To má zmysel.
Cez tento víkend (sobota, nedeľa, 8. a 9. decembra) sa bude konať pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv takzvaný listový maratón. Ľudia budú môcť podpísať množstvo listov za ľudí v akútnom ohrození života, zdravia či slobody. Záujemcovia budú mať možnosť stať sa súčasťou siete Urgent action, dostávať informácie o prípadoch, v ktorých treba rýchlo konať a podľa vlastných možností sa zapojiť do akcii posielaním listov. Akcia sa bude konať v Bratislave vo fairtrade obchode Ten Senses na Klariskej ulici (v sobotu od 14:00 do 20:00 a v nedeľu od 14:00 do 19:00) a v knihkupectve Ex Cafe na Prepoštskej ulici (v sobotu od 14:00 do 18:00). Ste srdečne vítaní.
