Bla-bla-bla: asi takto som reagovala vždy po tom, čo sa ma snažili dospeláci poúčať. Bola som si istá, že nevedia o čom hovoria. Bola som si istá tým, že ja som tá vyvolená, ktorá zmaturuje ako vyznamenaná, ktorá sa dostane stopercentne na výšku, po získaní titulu dostane lukratívne miesto a do toho všetkého ešte nájde aj princa na bielom koni, pána dokonalého. Ibaže človek by nemal myslieť, lebo jeden myslel, a viete čo vymyslel.
Tento týždeň to začalo. Najprv maturita, o ktorej je škoda reč. Zážitok, na ktorý som mala spomínať s úsmevom na perách, a po roku rozhlasovať, že maturita je fakt formalita. Ale kdeže. Vypotila som jedno malé maturitné more, vyplakala som jeden maturitný oceán, a dnes? Keby sa dalo, vyplačem ešte niečo bombastickejšie. Ale nič také nie je. Tak už ani nerevem. Len sedím a nadávam na svet, aký je nespravodlivý.
Otvorila som mailovú schránku. Tam na mňa bliká obálka z miesta širokého, ďalekého. Z miesta, kde som chcela študovať. Srdce sa mi rozbúchalo a s nádejou som otvárala ten rozsudok. Že neprijatááááá. Počkať...čo? Neprijatáááá, áno Lubica, dobre čítaš NE-PRI-JA-TÁ!!! Pred očami sa mi zahmlilo. Zabudla som na sekundu dýchať, aj rozprávať, aj žiť. Hlavou sa mi zmietali myšlienky typu prečo zasa ja? Doriti, každý debil, ktorého poznám sa tam dostal. Tak kvôli čomu to šťastie stále odo mňa uteká??
No nič. Pôjdem do práce. Inak to nevidím. Budem už naozaj veľký dospelák. Taký ten zatrpknutý, čo bude o dvadsať rokov strašiť mladých rečami o skazenom svete. O ťažkom prežívaní. O...
Alebo nie. Nedám sa. O rok to skúsim znova. Pôjdem na rok do Austrálie. Veď aj to bol môj sen. Iba tá vysoká mi v tom bránila. Spoznám mnoho nových tvárí, sŕdc a úsmevov. Rozhodla som sa, že sa nenechám len tak odradiť pár neúspechmi. Spadla som, už asi desiaty raz. A to mám len osemnásť. Čaká ma ešte veľa skúšok, u ktorých nebudem len tak padať na zem, ale sa aj stratím v hlbokej tme. Nevstanem len tak, ale tú cestu nového života si budem musieť ťažko vybojovať. Toto bol len začiatok. Len predohra...
