Po Vianociach, keď sa zdalo, že naše civilizačné mechanizmy na chvíľu pozdvihli ideál dobra, vraciame sa do všednosti, no ešte cítime v pamäti, ako sme ako herci vstúpili na javisko decembra – osvetlení svetlami stromčekov, sviec a nádeje. Zohrávali sme role, ktoré od nás očakával spoločenský scenár: darca, prijímateľ, pozorovateľ – každý so svojou úlohou v tejto choreografii. No čo zostane, keď sa ilúzia skončí? Čo sa stane, keď reflektory zhasnú? Keď záves padne a december ustúpi každodennosti?
Táto transformácia, tento prerod, nie je len otázkou kalendára. Je otázkou našej schopnosti rozlišovať medzi tým, čo je skutočné, a tým, čo je len inscenácia. Človek je paradoxný tvor: túži po harmónii, no je zároveň stratený vo svojich vlastných systémoch. Na chvíľu dokáže byť štedrý a veľkorysý, no len pod podmienkou, že ho osvetľujú reflektory. Akoby svetlo nebolo prirodzeným prejavom jeho vnútra, ale len dočasnou ilúziou, ktorú poháňa decembrový rituál.
Pamätám si jeden Štedrý večer spred troch rokov, keď prázdnota v našej rodine bola bolestivo prítomná. Strata môjho brata naplnila miestnosť tichom, aké ani vianočné svetlá nedokázali rozohnať. A predsa sme večer sedeli spolu – v prázdnej, no zvláštne naplnenej izbe. A v tej tme, ktorú zanechali zhasnuté žiarovky, zrazu nebolo nič dôležitejšie ako jej ticho.
Mama, aj keď výzdoba stratila svoj lesk a reflektory zmizli, ostávala tou istou ženou. Nebolo to tým, že by sme mali tú schopnosť udržať si nádeje vďaka osvetleniu decembra, ale tým, že ona mala v sebe žiaru, ktorá nikdy nezhasla. Bola to jej láskavosť, ktorá nevydržala len do konca sviatkov, ale vyžarovala aj vo chvíľach, keď okolie bolo ponorené do tieňov. Byť dobrou, láskavou, aj keď okolo nie je žiaden jas, to je ten kľúč, ktorý nám možno ukazuje skutočný zmysel tejto výnimočnej chvíle. Nebola to ilúzia decembra, ale skutočná esencia, ktorá vychádzala z jej srdca – nie preto, že by to bolo očakávané, ale preto, že ona to bola vždy.
Pomyslel som si: dokáže tento večer prežiť aj ďalší deň? Tá otázka ma prenasledovala, no odpoveď som našiel práve v nej. Moja mama zostala mamou. Jej sila nebola v prekonaní bolesti, ale v jej prijatí. Bola to odvaha pokračovať, aj keď sa svet rozpadal, odvaha dávať, aj keď niet z čoho brať.
Táto spomienka vo mne pretrváva ako pripomienka toho, že skutočné svetlo nesvieti len počas sviatkov. Je to svetlo, ktoré si musíme niesť aj do všedných dní, do januárových šerých rán a ticha bežného života. Lebo práve tam, v obyčajnosti, sa ukáže, či sme niečo pochopili z tých chvíľ, keď sa nám zdalo, že sa svet na okamih zastavil.
Január je nemilosrdný. Je tichý, sivý, zbavený kulís, a my sme nútení pozerať na vlastné životy v surovom svetle reality. Bez lesku sviatočných dní odhaľujeme, ako málo z našich decembrových úmyslov dokáže prežiť vo všednosti. Možno je to preto, že je jednoduchšie byť dobrým hercom než dobrým človekom.
Moderný človek je majstrom v tvorbe javísk. Buduje si ich nielen na Vianoce, ale každý deň – v práci, vo vzťahoch, v spoločnosti. Ale javisko nie je realita. Je to len kulisa, za ktorou sa ukrýva naša rozporuplnosť. Počas decembra podáme ruku bezdomovcovi, ale v marci ho obídeme so skloneným pohľadom.
Keď zhasnú svetlá, nezabudnime na to, čo nám umožnili osvetliť. Nezabudnime na to, čo sme si všimli počas Vianoc – vzťahy, pomoc, pozornosť. Buďme tým svetlom aj v januári, februári, počas celého roka. Aby svetlo našich vzťahov nesvietilo len počas sviatkov, ale aj v tých najtmavších mesiacoch.
Vianoce nás konfrontujú s otázkou: čo teraz? Ak je odpoveďou len návrat k zaužívaným režimom, potom sme sa nič nenaučili. Ak však dokážeme niesť svetlo sviatočných dní aj do chaosu, do všednosti, potom sme aspoň na chvíľu pochopili, o čom tieto sviatky skutočne sú.
Nie je jednoduché udržať pohľad, keď svetlo zhasne. Ale práve schopnosť pozerať – neuhnúť, nezatvoriť oči – rozhoduje. Aby sme si nezvykli na ľahostajnosť. Aby sme dokázali konať, aj keď nás nikto neosvetľuje. Aby sme pochopili, že ten pomyselný reflektor, ktorý osvetľuje bolesť, osamelosť či boj, nemá byť len sezónnym artefaktom. Má byť trvalým ohniskom našej pozornosti.
Svet je veľký a my sme malí. Ale len dovtedy, kým neprijmeme zodpovednosť za to, čo môžeme ovplyvniť. Lebo aj keď zhasnú svetlá, aj keď padne záves, skutočný človek pokračuje v tom, čo začal. A možno práve to je najväčšia výzva našej doby: neskrývať sa za kulisy.
