Dnes, v roku 2025, by sme už nemali čítať správy, ako je tá, ktorá obletela svet. Balistické rakety dopadli na centrum ukrajinského mesta Sumy, keď ľudia slávili Kvetnú nedeľu. Desiatky civilistov, vrátane detí, prišli o život, ďalšie desiatky boli zranené. A svet? Svet to prijal ako jednu z ďalších správ. Ďalší deň, ďalší útok, ďalšie čísla.
Ale toto nie sú len čísla. Toto sú ľudia. Rodiny. Životy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Príbehy, ktoré sa už nikdy nedopíšu.
Prezident dnes konečne jasne a nahlas odsúdil útok. A ja ho za to rešpektujem. Lebo mlčať v takýchto chvíľach znamená nielen súhlasiť, ale aj podporovať. A toto je slovo, ktoré musíme zdôrazniť: podporovať.
Podporujeme agresora, keď relativizujeme. Keď hovoríme, že „to je zložité“, že „aj druhá strana má svoju pravdu“. Nie. Vojna proti civilistom nemá dve pravdy. Má len jednu: je to zlo. A zlo sa nesmie ospravedlňovať.
Agresor nie je len ten, kto strieľa. Agresor je aj ten, kto sa pozerá a nič neurobí. Kto mlčí, keď treba hovoriť. Kto sa tvári, že sa ho to netýka. Ale týka sa. Lebo keď raz niekto príde po vašu slobodu, po vaše deti, po vašu krajinu — a svet sa len pozrie inam — vtedy pochopíme, že ticho je hlasné. A kruté.
Skúsme si predstaviť: čo všetko sú ľudia schopní urobiť pre tieň konára, ktorý padá na ich pozemok? Pre susedov strom, pre zaparkované auto, pre pád listov. Vedia kričať, súdiť sa, bojovať za každý decimeter priestoru. Ale keď niekomu vezmú domov, rodinu, život — tak mlčia?
A tu prichádza slovo, ktoré je základom všetkého: hranice. Nie len tie geopolitické, ale aj tie vnútorné, morálne. Hranica je priestor slobody. Ale aj zodpovednosti. Ak ju agresor prekročí a svet nič neurobí, potom sa hranica posunie. A raz sa môže posunúť až k nám.
Preto musíme povedať dosť. Preto musíme hovoriť, konať, pomáhať. Nie kvôli politike. Kvôli ľudskosti. Kvôli mieru. Kvôli spravodlivosti.
Lebo kto dnes mlčí pri vražde iných, môže zajtra zúfalo kričať pri vlastnej.
