Trochu som sledoval volebnú kampaň v Česku pred ich poslednými parlamentnými voľbami. A sledoval som aj samotné výsledky. Účasť tam bola 68,92 %. Nie je to síce veľké číslo, ale predsa – niečo hovorí. Hovorí o tom, že ľudia si uvedomujú, že majú možnosť rozhodovať. Že ju využívajú. A to je v každej demokracii nesmierne dôležité.
Či už vyhrá taká alebo onaká strana, dôležité je to, že voľby sa dejú. Že prebiehajú slobodne. Že každý má právo prísť a vhodiť svoj hlas – a že ten hlas má rovnakú váhu ako hlas kohokoľvek iného. To je tá podstata. To je to, čo sme si vybojovali – niekedy ťažko, niekedy bolestne, ale vybojovali.
Demokracia nie je samozrejmosť. Je to priestor, v ktorom sa učíme žiť. Nie je dokonalá. Niekedy sa v nej cítime sklamaní, pretože výsledok volieb nie je podľa našich predstáv. Ale spravodlivosť v demokracii nie je o tom, že vyhrá moja predstava – ale o tom, že rozhoduje väčšina. A že menšina má stále možnosť hovoriť, bojovať, presviedčať. To je sloboda.
A tú slobodu si musíme vážiť. Nenechajme si ju zobrať.
Pretože poznáme štáty, kde ľudia túto možnosť nemajú. Kde sa voľby stávajú len divadlom pre mocných, kde sa mení len tvár, ale nie systém. Kde sa ľudia boja vysloviť svoj názor, kde médiá musia mlčať, kde internet sleduje vláda. Kde aj malá odchýlka od oficiálneho postoja znamená riziko väzenia, prenasledovania alebo straty rodiny.
Pozrime sa na Rusko, kde opozícia mizne v tichu väzníc. Na Bielorusko, kde ľudia roky bojujú za možnosť slobodne voliť a stále sú zatváraní len za to, že sa neboja povedať pravdu. Ale aj na Severnú Kóreu, kde človek nemá ani len predstavu, že by mohol rozhodnúť o svojom živote.
Sú to krajiny, ktoré sú pre niektorých možno dokonca sympatické, fascinujúce svojou silou či disciplínou. Ale práve tam chýba to, čo robí človeka človekom – možnosť rozhodovať, nesúhlasiť, byť slobodný.
A v takýchto štátoch ľudia žijú v strachu. Musia sa prispôsobovať vláde, ktorá je direktívna, tvrdá, často násilná. Žijú v neistote, čakajú, kedy im niekto zaklope na dvere – tak, ako sa to kedysi dialo aj u nás. Keď sa v noci ozval úder na dvere a človek nevedel, či sa ešte ráno vráti k svojej rodine.
Toto nemôžeme dovoliť. Do tohto sa nesmieme nikdy vrátiť.
Keď sa dnes niekto pýta, či demokracia naozaj funguje, odpovedám: áno, funguje – pretože máme právo voliť. Pretože môžeme nesúhlasiť, a predsa môžeme slobodne hovoriť. Pretože ešte stále máme možnosť zmeniť veci – aj keď pomaly, aj keď po kúskoch.
Demokracia potrebuje čas. Od roku 1989 prešlo niečo cez tridsať rokov – a to nie je veľa. Pre krajinu, ktorá si prešla totalitou, pre ľudí, ktorí sa učia, čo znamená sloboda, je to len začiatok. Po roku 1989 tu bolo málo tých, ktorí mali skúsenosť s demokraciou. Mnohí vzdelaní a odvážni ľudia odišli, mnohí boli umlčaní, mnohí sa stratili v tieňoch minulosti. A my sme tu ostali. Učíme sa to. A to je v poriadku.
Tridsať rokov je veľa pre človeka, ale málo pre systém. Ale ak si tú demokraciu budeme vážiť, chrániť ju a nenecháme ju zneužívať, má šancu rásť. A ak aj nesúhlasíme s väčšinou, stále môžeme byť tou kontrolou – tichou, trpezlivou, ale ostražitou.
Pretože demokracia nie je len slovo. Je to spôsob života. A ja verím, že ho spoločne ustojíme.
