Keď si spomeniem na 24. február, deň, keď Rusko napadlo Ukrajinu, okamžite sa mi vynorí obraz hranice, kde som stál ako dobrovoľník. Miesto plné bolesti, neistoty, ale aj nádeje. Triážny stan, kde som pomáhal, bol prvým útočiskom pre tých, ktorí práve prekročili hranicu. Matky s deťmi, starí ľudia, rodiny, ktoré stratili všetko a nevedeli, čo ich čaká ďalej.
Pamätám si tvár starej ženy, ktorá, keď so slzami v očiach pozrela na mňa, povedala: „Keď sa raz vrátim, donesiem vám čokoládu.“ Jej slová boli tichou nádejou, že sa raz vrátia domov – k svojej kuchyni, k priateľom, k životu, ktorý opustili. A hoci neviem, či sa vrátila, verím, že aspoň jej prianie bolo úprimné. Preto aj dnes myslím na tú čokoládu. Na tú, ktorú mi nikdy neprinesie. Možno nie preto, že by to zabudla, ale preto, že už nikdy nebude mať tú možnosť.
Táto vojna nie je len konfliktom dvoch krajín. Je to boj medzi slobodou a tyraniou, medzi rozhodnutiami mocných a bezmocnosťou tých, ktorí trpia. Ukazuje nám hranice, ktoré sa nedajú prekročiť tankami, a slobodu, ktorú násilie nezničí. Nezáleží na tom, kto sa pokúša narušiť túto rovnováhu – táto sloboda je nevyčísliteľná a nezmazateľná.
A keď dnes myslím na túto vojnu, nie je to len otázka Ukrajiny. Je to otázka našich vlastných dejín, na ktoré by sme nemali zabudnúť. Slováci, ktorí pred totalitným režimom utekali v 20. storočí, čelili tej istej bolesti odlúčenia, ktorú dnes zažívajú Ukrajinci. Mnohí už nikdy nevideli svoje rodiny, nikdy sa nevrátili k životu, ktorý opustili. Tieto skúsenosti nás formovali – formovali nás tak, aby sme dnes vedeli, čo je správne.
Ako ľudia, ktorí niekedy trpeli, máme povinnosť byť tými, ktorí pomáhajú. Nemôžeme byť tými, ktorí prispievajú k ďalšiemu kolu bolesti. Musíme byť tými, ktorí rozpoznajú utrpenie a zakročia. Pamätajme na svoju minulosť a nezabudnime na kapitoly, ktoré nám hanbu priniesli – keď Slovensko v rámci Hlinkovej gardy podporovalo prenasledovanie, udávanie a zločiny, ktoré poškodili tisíce nevinných. Teraz je na nás, aby sme ukázali, že sme schopní zmeniť túto historickú silu v niečo, čo prinesie pomoc, a nie ďalšie zlo.
Tento blog píšem dnes, 24. februára, keď si pripomíname tri roky od ruskej invázie na Ukrajinu. Aby sme si pripomenuli naše morálne dedičstvo a povinnosť voči súčasnosti. Ukrajina dnes potrebuje našu pomoc, ale aj naše hodnoty. Kým každý deň sledujeme správy a sledujeme, ako sa svet tvaruje, nemôžeme sa uchýliť k pasivite. Ak máme byť spravodliví, musíme pokračovať v pomoci a nezatvárať oči pred tým, čo sa deje. Každý skutok, nech je akokoľvek malý, má svoju hodnotu.
Dúfam, že raz sa tá stará pani vráti domov. K svojej kuchyni, k svojim priateľom, k životu, ktorý už nikdy nebude rovnaký, no v jej srdci zostane nádej. Kto vie, či sa ešte niekedy vráti, ale tá nádej je stále živá – a v tej nádeji je sila.
A preto sa musíme pýtať: Aký svet chceme? Aký svet formujeme, keď stojíme na strane bezprávia? Každé naše rozhodnutie nás definuje. Nezabúdajme na tých, ktorí nemali tú možnosť voľby – ktorí dnes zápasia o svoju slobodu. A nezabúdajme na našu zodpovednosť voči svetu.
Tento blog venujem všetkým, ktorí pomáhajú. Všetkým, ktorí majú odvahu stáť na strane pravdy, a tým, ktorí sa nikdy neotočia chrbtom voči utrpeniu iných. Nezabúdajme, že keď sa pozrieme na tých, ktorí dnes trpia, vidíme odraz toho, čo sme my – odraz našich vlastných hodnôt. Náš postoj môže určiť nielen budúcnosť tejto vojny, ale aj našu schopnosť žiť v svete, kde sa pravda nikdy nezabúda.
