Pamätníky Červenej armády v krajinách strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska, sú dodnes predmetom rozporov a rozdielnych názorov. Sú to pietne miesta pripomínajúce obete sovietskych vojakov, ktorí padli v boji proti nacizmu. Zároveň však nesú symboliku režimu, ktorý po vojne ovládol krajinu a zbavil ju suverenity. Oslobodenie od nacistickej tyranie tak pre mnohých znamenalo len výmenu jednej totality za druhú.
Problémom týchto pomníkov nie je samotná úcta k padlým vojakom. Títo vojaci neboli tvorcami politického systému, ale jeho súčasťou a obeťami. Problémom je, že mnohé z týchto pamätníkov boli postavené počas komunistického režimu, nie ako neutrálne miesta piety, ale ako ideologické nástroje upevňujúce sovietsku nadvládu. Ich výzdobu často dopĺňajú symboly ako kosák a kladivo či päťcípa hviezda – symboly režimu, ktorý nielenže oslobodil, ale zároveň zotročil. Nie je preto prekvapivé, že tieto pamätníky vyvolávajú protichodné emócie. Pre niektorých sú symbolom vďaky za porážku nacizmu, pre iných pripomienkou začiatku obdobia neslobody. A otázka, čo vlastne pri týchto pamätníkoch oslavujeme, zostáva otvorená. Oslavujeme koniec druhej svetovej vojny? Alebo nástup komunistickej diktatúry?
Z detstva si pamätám, ako som pri týchto pomníkoch skladal iskričkový a pioniersky sľub. Vtedy, ako malá iskra a malý pionier, som veril niečomu, čo mi sugerovala doba, sugerovali učitelia a sugerovala politika. Vtedy to pre nás znamenalo veľmi veľa. Byť iskrou znamenalo byť súčasťou niečoho väčšieho, mať svoje miesto v systéme, ktorý nám bol prezentovaný ako jediný správny. A keď som sa stal pionierom, cítil som hrdosť – pretože som rástol, posúval som sa. Bolo to niečo významné. No dnes, keď som veľký, sa na to pozerám inak. Už dokážem rozlíšiť, čo bolo len ideologickou hrou a čo malo skutočnú hodnotu.
Pri diskusiách o sovietskych vojakoch, ktorí položili život v bojoch na našom území, sa často zabúda na ich vlastný tragický osud. Mnohí z tých, ktorí prežili a vrátili sa domov, neboli vnímaní ako hrdinovia, ale ako potenciálni zradcovia. Stalinova paranoja viedla k tomu, že tisíce sovietskych vojakov po návrate čakali výsluchy a podozrievanie zo spolupráce s nepriateľom. Mnohí skončili v gulagoch alebo na nútených prácach. Sovietska filozofia nepripúšťala, že vojak by sa mohol dostať do zajatia a prežiť – každý, kto prežil nacistické zajatie alebo sa ocitol na okupovanom území, bol automaticky podozrivý. Dokonca aj tí, ktorí bojovali na strane Červenej armády, sa po návrate mohli ocitnúť v nemilosti, ak mali akýkoľvek kontakt so Západom. Tieto fakty vrhajú iné svetlo na pamätníky padlým sovietskym vojakom. Nepripomínajú len osloboditeľov, ale aj obete stalinského režimu – mužov, ktorí možno zachránili iné národy, no sami sa domov vrátili len preto, aby ich vlastný štát potrestal.
Dnes sa často rieši otázka, ako sa k týmto pamätníkom postaviť. Majú zostať na svojom mieste? Majú byť odstránené? Alebo by sa mali prehodnotiť tak, aby odrážali celú historickú pravdu – nie len oslobodenie, ale aj následnú stratu slobody? Osobne si myslím, že tieto pamätníky by mali zostať súčasťou našich miest, no problém vidím v komunistických symboloch, ktoré nesú. Tie nepredstavujú len boj proti nacizmu, ale aj totalitný režim, ktorý zotročil celé národy. Možno by riešením bolo odstránenie ideologických symbolov, pričom by pietny charakter týchto miest zostal zachovaný.
Keď sa prechádzam po hlavnej ulici v Prešove, je nemožné si nevšimnúť tieto pamätníky a ich symboliku. Rovnako v Košiciach, na Námestí osloboditeľov, sú tieto monumenty stále prítomné. Verím, že mnoho ľudí považuje ich zachovanie za správne, ale rovnako mnoho ľudí by privítalo ich odstránenie. Práve preto prinášam tento blog – aby som poukázal na túto tému a prispel k diskusii o tom, čo tieto pamätníky skutočne znamenajú. Nejde len o históriu, ale aj o spôsob, akým ju interpretujeme.
História nie je čiernobiela. Sovietske oslobodenie prinieslo koniec nacistického teroru, no zároveň znamenalo začiatok iného druhu neslobody. A ak si máme pripomínať minulosť, mali by sme ju pripomínať v celej jej zložitosti – so všetkými jej víťazstvami, ale aj tragédiami. Pamätníky Červenej armády sú súčasťou našich miest a pripomínajú nám jednu z najzásadnejších kapitol našich dejín.
A práve preto, keď sa na ne dnes pozerám, vidím ich inak. Už sa na ne nepozerám ako na miesta, kde som skladal pioniersky sľub a s detskou hrdosťou vnímal ich veľkoleposť. Stále ich však vnímam ako pamätníky osloboditeľov, ktorí padli v boji proti nacizmu. Nie ako symboly totality, nie ako pripomienku ideológie, ktorá prišla po nich. Vtedy som veril tomu, čo mi sugerovala doba. Teraz, keď som veľký, viem rozlíšiť, čo znamenalo skutočné oslobodenie a čo len začiatok novej neslobody. A to je dôležité si uvedomiť – pretože len tak môžeme historickú pamäť zachovať pravdivo.
