Žijeme v čase, keď sa od nás žiada zodpovednosť. Šetriť. Vydržať. Prispôsobiť sa realite, ktorú sme si nevybrali. Ceny rastú, účty sa hromadia, podnikatelia balansujú na hrane, ľudia počítajú každé euro. A štát? Ten nám káže zatnúť zuby. Hlása konsolidáciu, zavádza nové dane – aj transakčnú, pretože „je to nevyhnutné“.
A potom príde správa.
Ministerka odlieta na Národnú púť do Ríma. Vládnym špeciálom. A jej šofér? Ten nasadne do limuzíny v Bratislave a prejde tisíce kilometrov, len aby ju v Ríme čakal. Aby komfort ostal neporušený.
Je to len jedna epizóda. Ale hovorí priveľa.
Toto už nie je o plytvaní. Nie je to ani o nevkuse. Je to symptóm. Diagnóza stavu, keď prestáva fungovať základná spoločenská zmluva. Keď sa moc už ani nesnaží predstierať, že chápe realitu tých, ktorým káže „vydržať“.
Lenže toto už nie je nepochopenie. Toto je výsmech.
Pretože ak si niekto v takejto dobe myslí, že je v poriadku vyslať šoféra na tisíckilometrovú cestu v limuzíne, nehovorí: „Mám na to.“ Hovorí: „Na vás nezáleží.“ A v čase krízy je to ten najnebezpečnejší odkaz.
Viem si vážiť ministrov. Viem si vážiť ich prácu, zodpovednosť, bremeno, ktoré nesú. Ale dnes sa niečo láme. Ak sa výkon verejnej moci stane synonymom arogancie a márnotratnosti, rešpekt sa mení na prázdne gesto. A ostáva len skepsa.
Toto nie je politika. Toto je kultúra správania. Schopnosť vnímať súvislosti. A ak tí, ktorí riadia krajinu, už nerozumejú tým, ktorí v nej žijú, alebo ich to ani nezaujíma, potom sa z úcty stáva len zvyklosť. A zo spoločnosti – tichý vzdor.
Možno príde čas, keď si znovu budem môcť vážiť aj tých, čo tieto funkcie zastávajú. Nateraz mi ostáva len úcta k názvu profesie. A nádej, že raz bude naplnený obsahom, ktorý neuráža tých, čo ho financujú.
