Sedím vo vlaku cestou z Budapešti, pozerám z okna a uvedomujem si, že končí leto. A tak som sa začal zamýšľať, keď som počas týchto mesiacov sledoval mladých ľudí – na festivaloch, koncertoch, na terasách rôznych miest, v kaviarňach. A uvedomil som si niečo povzbudivé: je fajn, že rozmýšľajú inak. Neboja sa rozmýšľať inak. Nie preto, že by chceli za každú cenu byť proti – proti systému, proti názorom či proti bytiu samotnému. Ale preto, že cítia, že svet si pýta nové odpovede a že aj náš život si pýta nové odpovede.
Oni sa nenechajú zatlačiť do ticha. Vidím to, keď čítam ich príspevky na sociálnych sieťach alebo keď počúvam podcasty, ktoré vytvárajú. V ich postoji je odvaha povedať „nie“ tam, kde sa klamstvá prekrývajú zdvorilosťou, a stáť tam, kde sa rodí úcta, sloboda a slobodné bytie. Nebojme sa ich – lebo verím, že raz budú brániť aj nás pred neslobodou. Oni sa neuspokoja s tým, čo sa tvári ako norma, ale v skutočnosti zabíja život.
Verím, že mladí chcú žiť slušne. A to nie v zmysle poslušnej prispôsobivosti, ale slušnosti, ktorá je poctivá, otvorená, s rešpektom a jasným pohľadom. Chcú žiť slobodne, so všetkými možnosťami, ktoré si neprivlastňujú pravdu len pre seba. A všímam si aj to, že veľa cestujú, veľa lietajú, veľa pozorujú. Stretávajú sa so svetom a svet sa stretáva s nimi. To je ich recept, ich rozhľad, ich spôsob, ako sa učiť a rásť – a možno práve preto vidia to, čo my niekedy nevidíme, alebo nechceme vidieť.
A my sa musíme prispôsobiť týmto novým pravidlám, aby nás to neťahalo nadol. Či sa nám to páči, alebo nie – čas sa nás nepýta, on ide dopredu.
Keď pozorujem študentov a ich reakcie, vidím odvahu a nezávislé myslenie. Ukazujú, že svet sa mení a že nie všetko, čo sa tvári ako norma, je správne. Všetky tie názory, že kedysi bolo lepšie alebo že kto sa o nás postará, sú často len frflanie – ľudia, ktorí nechcú vidieť a nechcú sa prispôsobiť. Život sa tým neriadi. On ide dopredu, a my s ním.
