Sú dni, ktoré nám pripomínajú hodnoty, na ktoré v každodennom zhone zabúdame. Medzinárodný deň žien je jedným z nich. Nie preto, že by mal byť príležitosťou na splácanie dlhov, ale preto, že bez žien by svet nemal svoju podobu. Nie sú len jeho súčasťou – dávajú mu tvar, rytmus a hĺbku. Prinášajú kultúru.
Kultúra nie je len umenie či literatúra. Je to spôsob, akým sa ľudia k sebe správajú. Schopnosť spájať rozdelené, zmierňovať napätie, chápať nepochopené. Láskavosť, ktorá nie je slabosťou. Empatia, ktorá neznamená podriadenosť, ale presnú znalosť života. Neha, ktorá nie je len ozdobou, ale silou schopnou pretvárať svet.
Svet sa však správa, akoby túto silu považoval za samozrejmosť. Akoby nežnosť bola len kulisou, ktorá tu vždy bola a vždy bude, bez ohľadu na to, ako sa k nej správame. Ale čo ak práve v nej spočíva to, čo najviac potrebujeme? Nie ako protiklad tvrdosti, ale ako jej presný opak – niečo, čo nie je proti sile, ale je silou samotnou.
Spoločnosť bez tejto sily je len prázdnou konštrukciou. Dnes, keď sa viac rozdeľujeme než spájame, keď kričíme namiesto počúvania, žena nie je len tou, ktorá zmierňuje, ale aj tou, ktorá chráni – pred rozdelením, klamstvom a nenávisťou. Je hlasom, ktorý preniká hlukom. Nie silou, čo si vynucuje poslušnosť, ale takou, čo stavia mosty, kde iní chcú múry.
V čase, keď sa všetko rúca do protikladov a spoločnosť sa triešti na frakcie, potrebujeme nežnosť, ktorá nie je naivná, ale vedomá. Láskavosť, ktorá nie je únikom, ale odvahou nepodľahnúť hnevu. A to je sila, ktorú ženy prinášajú – nielen v rodinách, ale aj v spoločnosti.
Pre mňa sa táto sila stelesňuje v mojej mame. V jej tichých gestách, v pohľade, ktorý videl viac, než si dokážem predstaviť, v jej odhodlaní byť mamou aj vtedy, keď bolo všetko proti nej. Moja mama prežila chvíle smútku, ktoré jej mohli zanechať v srdci prázdno, no napriek tomu v nej zostala láska. Možno je tichšia, možno opatrnejšia, ale stále obrovská. A keď hovorím o nej, hovorím o všetkých ženách, ktoré každý deň dávajú svetu nehu, ktorú si nezaslúži, a predsa ju tak veľmi potrebuje.
Našiel som starú fotografiu mojej mamy. Malé dievča s bábikou v ruke a úsmevom, ktorý ešte nepozná bolesť sveta. V tej fotke je nevinnosť, ktorá sa raz premení na silu. Je v nej pohľad do budúcnosti, ktorá bude plná skúšok, ale aj odvahy. A je v nej obraz všetkých žien, ktoré sa z dievčat stali tými, ktoré nesú nehu ako dar svetu.
Donesiem ti kvety, mama. Tak, ako sa patrí na Medzinárodný deň žien. Ale viac ako to – tento môj blog prijmi ako dar. Máloktorá mama dostane blog. Ale viem, že ho prijmeš tak, ako si ma celý život učila – s tichou vďakou, s úsmevom, s tou istou nežnosťou, ktorou si ma vždy sprevádzala.
Nech je tento deň nielen oslavou, ale aj pripomienkou. Nie sentimentálnou spomienkou, ale tichým gestom pochopenia. Lebo neha nie je slabosť, ale trpezlivé vzdorovanie svetu, ktorý na ňu zabúda. Nie je len ozdobou života – je jeho podstatou. Ak ju stratíme, stratíme viac než len cit. Stratíme smer.
