Keď som si ešte pred americkými voľbami kúpil letenku do New Yorku, netušil som, že sa do krajiny vrátim v čase, keď si zvolí prezidenta, s ktorého politikou sa osobne nestotožňujem.
Neprišiel som tam oddychovať. Prišiel som sa pozerať. Chápať. A možno aj hľadať — zmysel, pravdu, alebo aspoň kúsok odpovede na otázku, či sa mení svet... alebo len náš pohľad naň.
Voľby boli demokratické. Rozhodnutie väčšiny rešpektujem. Ale necítim sa vnútorne zladený s politikou, ktorú nový prezident reprezentuje. A tak som sa chvíľu zamýšľal — či tá Amerika, ktorú som spoznal, ešte stále existuje. Či sa nevytráca pod nánosom volebných hesiel, mocenských záujmov a ideologických posunov.
Potom som však vystúpil z lietadla. A ocitol som sa opäť v New Yorku — už po štvrtý raz. V meste, ktoré ma nesklamalo.
New York je ako pulzujúce srdce sveta. Aj keď sa na federálnej úrovni veci menia, jeho duša zostáva verná sebe. Slobodná. Hlasná. Rôznorodá. Pestrofarebná.
Tentoraz bol dokonca aj rozkvitnutý ako nikdy predtým. Červené tulipány a žlté narcisy boli všade — pri domoch, v parkoch, pri obchodoch aj na okrajoch ciest. Farby života, ktoré akoby kričali, že nádej tu stále je.
A medzi tými farbami, ulicami plnými života, som si vychutnával aj svoju obľúbenú kávu zo Starbucks. S pohárom v ruke som kráčal mestom, ktoré dýcha slobodou — a kde aj obyčajné pitie kávy na ulici znamená byť súčasťou niečoho väčšieho.
Central Park opäť ožil. Ľudia oddychovali na tráve, počuli ste šum fontán, smiech, hudbu. Veveričky pobehovali medzi dekami a mostíkmi. A keď som sa ocitol pri hoteli Plaza, v duchu som sa vrátil do detstva, do sveta filmov, ktoré formovali moju predstavu o Amerike.
Prechádzka po Brooklynskom moste bola ako vždy zážitkom. Ľudia z celého sveta, rôzne jazyky, farby pleti, výrazy tváre. Každý s iným príbehom. A predsa sme všetci boli spolu. Na jednom moste. V jednej chvíli — ako by nás na chvíľu všetkých spojila predstava, že aj svet môže byť taký — rôzny, ale zjednotený v obyčajnom momente ľudskosti.
Navštívil som aj svoje obľúbené miesta. Sicílsku reštauráciu Norma na 9. Avenue, kam sa vždy rád vraciam. V tejto reštaurácii máte pocit, že všetci sedia za jedným veľkým stolom. Aj keď si navzájom nerozumiete slovami, rozumiete si atmosférou. Všetko je spoločné — jedlo, smiech, prítomnosť.
9.Avenue je ulica chutí a kultúr. Talianske, židovské, karibské, ázijské reštaurácie — každá má iný tón, no všetky spievajú tú istú pieseň: slobodu a rešpekt.
Je to ulica pre všetkých, ktorí chcú žiť slobodne. Ktorí tolerujú, rešpektujú a neboja sa farieb — tých doslovných aj ľudských.
Výhľad z Rockefeller Centra mi znova vyrazil dych. Lanovkou na Roosevelt Island som si opäť pozrel Manhattan v celej jeho kráse. A Socha slobody? Samozrejme, že som ju neobišiel. Stále tam stojí — majestátna, pevná, tichá. Obrovský symbol slobody a mieru.
Aj keď dnes už celý svet slobodu s mierom automaticky nespája, mám pocit, že ona ich stále stráži. Je ako strážkyňa hodnôt, ktoré sa možno menia, ale nikdy by sa nemali stratiť.
A v jedno popoludnie som si požičal bicykel a prešiel sa popri rieke. Ľudia si užívali prvé teplé dni — niektorí ležali v tráve, iní športovali, smiali sa, oddychovali. Každý v inom štýle, v inom oblečení, propagoval svoju identitu, svoju slobodu, svoje bytie. Bolo to nádherné sledovať. A bolo to tiché pripomenutie, že skutočná sloboda nie je v slovách, ale v bytí.
Keď som sa vrátil domov, na letisku som si prečítal správu, ktorá mnou otriasla. V Rusku udala riaditeľka školy svojich vlastných študentov — len preto, že sa postavili za mier na Ukrajine. Dnes majú osemnásť. A idú do väzenia.
Vtedy mi to celé došlo. Možno sa Amerika mení. Možno sa meníme aj my. Ale jedna vec zostáva: osemnásťroční chlapci za svoj názor tam do väzenia asi nepôjdu. A v tom je Amerika stále slobodná.
Je plná mladých ľudí, ktorí prinášajú umenie, kultúru, vedomosti. Sú rôznorodí. A myslím si, že práve oni nás učia, aby sme si slobodu vážili.
New York mi pripomenul, že Amerika nie je jej vláda. Amerika sú ľudia. Ich odvaha, ich energia, ich inakosť.
V ich očiach som videl odvahu, v ich úsmevoch pochopenie, v ich rozdielnosti kúsok každého z nás.
Tá Amerika, ktorú som miloval, tam stále je. Možno nie v Bielom dome. Ale určite v uliciach New Yorku — v káve vypitej na rohu ulice, v pestrofarebných parkoch, v bicykloch škrípajúcich popri rieke a v srdciach ľudí, ktorí ešte veria, že sloboda stojí za to.
