V Moskve sa nedávno stalo niečo, čo by sme v 21. storočí považovali za nepredstaviteľné – na jednej zo staníc metra odhalili reliéf s vyobrazením Josifa Stalina. Ide o repliku umeleckého diela z 50. rokov, ktoré tam kedysi stálo. Podľa moskovského dopravného podniku je to „dar cestujúcim“.
Dar? Komu presne?
Tým, ktorých predkov deportovali? Ktorých rodiny boli zničené v gulagoch? Ktorí hladovali, trpeli, zomierali?
Nazvať vyobrazenie diktátora darom je nielen cynické, ale aj nebezpečné.
Ak je toto dar, potom čím je pamätník obetiam? Výčitkou? Mlčaním?
Je to výsmech histórie a urážka všetkých, ktorí trpeli pod jeho režimom – v Rusku, na Ukrajine, aj v celom sovietskom bloku.
Stalin nezanechal dedičstvo hrdinu, ale masového vraha. Milióny životov boli zničené – deportáciami, hladomorom, popravami, šikanou, atmosférou strachu a nedôvery. V Rusku dodnes žijú ľudia, ktorých rodiny tieto zločiny zažili. A teraz majú denne prechádzať okolo jeho reliéfu – ako by išlo o poctu, nie pripomienku teroru?
Ak oslavujeme tyrana ako „historický symbol“, ak romantizujeme brutalitu totality, potom riskujeme, že jedného dňa budeme rovnako „reštaurovať“ iné symboly zla. Čo bude nasledovať? Hákový kríž ako umelecký artefakt? Socha Hitlera ako „súčasť minulosti“?
Adolf Hitler bol zlo, ktoré sa systematicky snažilo vyhladiť celé národy. V koncentračných táboroch končili Židia, Rómovia, homosexuáli, ľudia so zdravotným postihnutím, politickí oponenti, intelektuáli, veriaci, aj obyčajní občania, ktorí jednoducho nesúhlasili s režimom. Nie pre to, čo urobili – ale pre to, kým boli.
A na Slovensku sa našli ľudia, ktorí mu v tom pomáhali. Hlinkova garda zapisovala mená, podsúvala vlastných spoluobčanov do transportov, odprevádzala ich na stanicu – do vagónov, ktoré viedli do plynových komôr. Vlastnoručne, potichu, bez odporu.
Ak dnes Rusko oprašuje sochy Stalina, čo príde zajtra? Koho budeme ospravedlňovať nabudúce? Keď prijmeme logiku, že ide „iba o historický artefakt“, riskujeme morálnu slepotu. Aj Hitler mal uniformu. Aj on mal vízie. Aj on mal nasledovníkov. A pozrime sa, kam to viedlo.
Slovensko už raz upadlo do hanby Európy – kolaboráciou s nacizmom, deportáciami vlastných občanov, tichom, ktoré sprevádzalo násilie. Nemôžeme dovoliť, aby sa to opakovalo. Nemáme právo zabúdať.
Rusko dnes nie je choré preto, že zabudlo na Stalina. Je choré preto, že ho znovu obdivuje. A my nesmieme dovoliť, aby sa táto infekcia totalitnej nostalgie rozšírila aj k nám.
Pamätajme – nie zo zvyku, nie z povinnosti, ale preto, že ak pamätať prestaneme, história sa nevráti ako tragédia.
Vráti sa ako maska. A niekto si ju opäť nasadí.
A my musíme mať odvahu tú masku strhnúť – nie zo vzdoru, ale z úcty.
Kvôli nim – tým, ktorí trpeli.
Kvôli tým, ktorí boli umlčaní.
Kvôli tým, ktorí ešte žijú s jazvami v duši.
A kvôli sebe.
Kvôli pravde.
