Svet sa mení a my s ním. A predsa je táto premena plná protikladov. Kedysi pevné základy sa drobia, čo bolo neotrasiteľné, sa dnes rozplýva v ústupkoch. Hodnoty, na ktorých sme stáli, akoby stratili svoju váhu – a my s nimi. Ustupujeme – nie preto, že by sme nemali silu vzdorovať, ale preto, že sme prijali myšlienku, že odpor je márny. Že boj o vlastné je iba prieťah na ceste k pokoju.
A tak čítame v médiách, počúvame politikov, sledujeme vyjadrenia nového amerického prezidenta: Nevzpierajte sa. Ustúpte. Veď o čo ide? O zem? O hranicu? O domov? Pustite to. Dôležitejší je mier.
Ale kde sa končí mier a kde začína kapitulácia? Kde je tá neviditeľná čiara, ktorú keď prekročíme, už nie sme tými, kým sme boli?
Predstavme si dieťa, ktorému vytrhnú z rúk jeho hračku. Matka sa skloní, pohladí ho po hlave a ticho povie: To nevadí, nechaj to tak. Dieťa skloní hlavu. O pár rokov príde o školskú tašku, potom o domov, neskôr o prácu. Vždy mu niekto vezme niečo, čo mu patrilo, a vždy bude počuť tú istú vetu: To nevadí. Až napokon stratí všetko, ale už nebude mať kto povedať, či na tom ešte záleží.
Už skúsenosť nám ukázala, že ústupky bez boja nie sú cestou k trvalému mieru. Pamätáme si Mníchovskú dohodu z roku 1938, keď sa rozhodovalo o nás bez nás, keď sa delilo bez opýtania. K tomuto sa nesmieme vrátiť. Ak niekto súhlasí s takýmto prístupom, neuvedomuje si, že to nie je len o politike, ale o našich domovoch, o našich poliach a lesoch. Svet nefunguje ako krčma, kde si pri poháriku rozdávame cudzie majetky. Tí, ktorí tvrdia, že ústupky sú riešením, nech takto rozhodujú o svojich majetkoch – o svojich pozemkoch, poliach a záhradách. Nech pri poháriku bez akýchkoľvek hádok rozdávajú to, čo im patrí. Lebo ak dnes ustúpime bez boja, stratíme nielen pôdu, ale aj vlastnú dôstojnosť. To nie je cesta k mieru, ale k chaosu, kde rozhoduje iba sila. Musíme si pamätať, že mier nie je výsledkom kapitulácie, ale pevného postoja a odhodlania chrániť to, čo je naše.
A zatiaľ tí, ktorí nám kážu o nevyhnutnosti ústupkov, si s pedantnou starostlivosťou premeriavajú vlastné hranice. Sused, čo by rozpútal vojnu pre konár jablone tieniaci jeho pozemok, nás dnes presviedča, že pôda nie je podstatná. Ten, kto by sa súdil o päť centimetrov parcely, nás učí, že zem nie je dôležitá. A práve títo ľudia nám hovoria: Vzdať sa je múdre. Nebojujte. Nebráňte sa. Prijmite to.
Ale nie je vari absurdné tvrdiť, že keď niekto niekoho napadne, ten by mal ustúpiť? Že by sa mal dokonca usmiať, otvoriť brány a s pokorou ďakovať za „novú realitu“? Nie je to len deformácia jazyka, ktorým sa nás snažia presvedčiť, že neprirodzené je prirodzené, že zlo je len inou podobou dobra?
Dnes počúvame, že Ukrajina sa mala vzdať. Mala prijať podmienky, nemala sa brániť. Hovorí to dokonca americký prezident. Ale ak toto prijmeme ako normu, ako precedens, kam nás to zavedie? Ak svet prijme myšlienku, že napadnutý sa má podriadiť, že agresor má právo diktovať podmienky, potom otvárame dvere chaosu. Znamená to, že ktokoľvek dostatočne silný si môže brať, čo chce, len preto, že má silu? Ak dnes má Ukrajina ustúpiť, prečo by zajtra nemalo Slovensko?
Ak tento princíp prijmeme, ak sa vzdanie sa stane cnosťou, potom čo nám zabráni veriť, že Maďarsko má právo na Košice, pretože kedysi patrili jemu? Alebo že iný štát má nárok na naše územie, ak si naň spomenie a je ochotný si ho vziať? Takto nemôže fungovať svet, ktorý má zostať v mieri a bezpečí. Nemôžeme vytvoriť svet, kde rozhoduje iba sila, kde sa hranice prekresľujú podľa ambícií mocnejších.
Svet musí zostať taký, ako si ho želajú jeho ľudia. Lebo mier neznamená vzdať sa a prijať cudziu vôľu. Mier znamená, že každý národ má právo rozhodovať o sebe, že nikto nesmie prísť a diktovať podmienky len preto, že má zbrane alebo početnejšiu armádu.
Ak dnes ustúpime, čo nám zostane zajtra? Kde sa zastaví táto logika ústupkov? Nezostane nič, pretože sme sa vzdali sami. Pretože sme zabudli, že svet nikdy nerozdelili hranice na mapách, ale vôľa ľudí – vôľa chrániť to, čo je ich. A ak jedného dňa zistíme, že nám už nepatrí nič, nebude to preto, že by nám to niekto vzal silou. Ale preto, že sme to dobrovoľne odovzdali v mene falošného mieru.
