V našej spoločnosti existuje mnoho profesií, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, no napriek tomu sú často prehliadané. Učitelia, ktorí dnes dostali zvýšenie platov o 7 %, sa stali prirodzeným stredobodom diskusie. Tento krok je určite pozitívny a ukazuje, že si uvedomujeme hodnotu vzdelávania a prínos tých, ktorí formujú budúcnosť spoločnosti. No ostáva otázka, či to naozaj postačuje.
Nemôžem však zatvoriť oči pred inými skupinami ľudí, ktoré sú pre fungovanie systému rovnako nevyhnutné, no stále nedocenené. Hovorím najmä o sociálnych pracovníkoch, zamestnancoch úradov práce a pracovníkoch sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Sú to tí, ktorí dennodenne rozhodujú o osudoch jednotlivcov, často v extrémne náročných situáciách. Napriek tomu ich úsilie zostáva v očiach verejnosti takmer neviditeľné.
Ako niekto, kto s týmito pracovníkmi spolupracuje, viem, že ich práca je psychicky aj emocionálne vyčerpávajúca. Rovnako ako učitelia, aj oni tvoria základný pilier fungovania štátu. No zatiaľ čo výkon učiteľov možno hodnotiť prostredníctvom výsledkov žiakov, prácu sociálnych pracovníkov nemožno jednoducho vyjadriť tabuľkami alebo štatistikami. Ich schopnosť čeliť stresu, frustrácii a neustálym výzvam je jedinečná, ale zostáva často nepovšimnutá.
Nároky na tieto profesie neustále rastú, no podpora a primeraná odmena neprichádzajú. Títo ľudia pracujú v podmienkach, kde čelia nielen obrovskej zodpovednosti, ale aj nepochopeniu zo strany štátu a verejnosti. Od nich sa očakáva empatia a porozumenie voči klientom, no sami sa s empatiou zo strany svojho vedenia či systému často nestretávajú. Nesú na svojich pleciach bremeno obrovskej zodpovednosti, ktorá v mnohých prípadoch dosahuje úroveň starostlivosti o vlastnú rodinu.
Chýba im nielen materiálne ohodnotenie, ale aj obyčajné uznanie za ich každodenné úsilie. Často namiesto podpory čelia kritike a obviňovaniu. Akoby tí, ktorí držia systém pohromade, boli považovaní za tých, čo ho podkopávajú. Tento paradox je frustrujúci a demotivujúci, najmä keď vidíme, že mnohí z nich napriek všetkému zostávajú v profesii nie pre peniaze, ale preto, že v nej vidia zmysel.
Prečo o tom píšem? Pretože tieto profesie sú mi blízke. Mám medzi týmito ľuďmi priateľov, kolegov a spolupracovníkov, ktorí dennodenne čelia výzvam, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. A preto verím, že ich úsilie si zaslúži oveľa väčšiu pozornosť. Sú to práve oni, ktorí zaisťujú, že spoločnosť, ktorá sa nám zdá stabilná, zostáva vyvážená a funkčná.
Nejde len o učiteľov, sociálnych pracovníkov či úradníkov. Ide o celkový prístup k ľuďom, ktorí tvoria základ fungovania štátu. Ak nezabezpečíme ich adekvátne ohodnotenie a podporu, môžeme vôbec očakávať, že systém bude dlhodobo udržateľný? Ako môžeme od nich chcieť empatiu a nasadenie, keď im sami neprejavujeme ani základnú úctu?
Tento problém nie je len o platoch. Je to otázka hodnotového nastavenia spoločnosti. Ak chceme skutočne funkčný a spravodlivý štát, musíme si začať vážiť tých, ktorí ho denne držia pohromade – nielen slovami, ale aj skutkami.
