Písal som o vzťahoch, ktoré nás unavujú, o slovách, ktoré nehoja, o tichu, ktoré nás formuje. O tom, ako sa strácame v náklonnosti, ktorá sa ukáže byť zradnou, a o tom, ako sa sloboda nevytráca náhle, ale pomaly, takmer nepozorovane. Vždy ide o vzťahy – tie spoločenské, tie medzi priateľmi, aj tie, ktoré máme sami so sebou. Tentoraz sa však obraciam k vzťahu, ktorý býva najintímnejší, a pritom sa v ňom dá cítiť najväčšia osamelosť.
Manželstvo nie je len formalita ani súbor nejasných odkazov z minulosti. Je to priestor, kde buď obaja nachádzame svoje miesto, alebo v ňom ticho zanikáme. A práve o tomto tichom, nenápadnom vzďaľovaní bude tento text. O dvoch ľuďoch, ktorí sa jedného dňa ocitli oproti sebe a uvedomili si, že si už dávno neboli nablízku.
Pri poslednom mojom sedení sa predo mnou otvoril obraz manželstva, ktoré akoby stratilo svoj tvar. Nie, nebola to tragédia, nebolo to ani drsné rozuzlenie, len akýsi zvláštny úpadok, nenápadný a tichý. Najprv prišiel on, potom ona. Dvaja ľudia, ktorí si kedysi sľúbili, že budú spolu rásť, ale namiesto toho sa akosi stratili v každodennosti. Ako keď sa zapustí koreň v pôde, ale jeho rozšírenie je pomalé a nezreteľné, až nakoniec začneme pochybovať, či sa vôbec niečo deje. Je to proces, ktorý prebieha vo veľkej miere nepozorovane – keď jeden okamih prechádza do druhého, a vo všetkých tých drobných zmenách sa stráca podstata, až sa stáva ťažko uchopiteľnou.
Je to muž, ktorý sa stratil vo svojej zodpovednosti. Nie zo želania, ale z presvedčenia, že musí byť ten, kto drží všetko pohromade, budovať nezlomné základy, stať sa neviditeľnou podporou. A ona? Žena, ktorá si zaslúžila byť nielen matkou, ale aj milenkou, priateľkou, ženou – zostala stáť sama uprostred jeho úsilia. Mala strechu nad hlavou, jedlo na stole, ale nemala pocit, že má pri sebe partnera, ktorý ju počúva. A práve to je tá bolesť: mať všetko, ale necítiť nič.
Filozoficky, možno by sme mohli povedať, že láska je ako zrkadlenie, ktoré sa postupne zatemňuje, ak oň nebudeme starostlivo dbať. Čím viac sa vzďaľujeme, tým viac sa začnú prelínať kontúry, až nakoniec zistíme, že obraz, ktorý sme kedysi videli, už nie je viac tým, čo sme poznali. Zmizne, ako keď v rannej hmle vyprchajú všetky detaily, až zostane len mlhavý odraz toho, čo bolo.
Vzťah, ktorý sa spočiatku rodí v láske, sa často postupne transformuje do akéhosi paktu, kde sa istota začína zamieňať s majetníckosťou. Tá istota sa stáva neviditeľnou hranicou, ktorú sme si začali vytvárať, a zrazu sa stáva nepredstaviteľné, že by ten druhý mohol vykročiť mimo. Možno si to ani neuvedomujeme, no keď sa niečo pohne, keď jeden z partnerov vykročí mimo zaužívaných ciest, spoznáme to až vtedy, keď pocítime prázdnotu, ktorá sa do vzťahu dostane. A vtedy nastáva ten moment prebudenia, kde sa majetnícky pocit začne zmocňovať všetkého, až do chvíle, keď zistíme, že láska je silnejšia. Je to strach zo straty, ten pravý strach, ktorý nás prinúti vyrovnať sa s tým, že v láske nie sme vlastníci. Že je to len jemná, krehká niť, ktorá sa môže prerušiť, ak ju nebudeme vedome udržiavať. Preto v tej chvíli, kedy sa majetnícky pocit dostane do popredia, nastúpi láska, pretože si uvedomíme, že strach zo straty milovaného človeka je silnejší ako všetky naše predstavy o vlastníctve.
Z môjho pohľadu to nie je o tom, že by jeden alebo druhý zlyhal. Je to skôr o tom, že obaja zabudli byť spolu. Zabudli hovoriť. Zabudli na to, že najväčšia hodnota v manželstve nie je ticho, ale dialóg. Preto som im hovoril: „Dajte si priestor. Ale nie priestor na útek, priestor na pochopenie.“ Priestor nie je opustenie, priestor je možnosť, aby každý našiel seba a bol tak schopný znovu nájsť toho druhého.
A tie hranice? Tie sú o slobode, o dôvere. Nie o slobode robiť čokoľvek, ale o slobode byť. Niekedy sa zdá, že človek, ktorý žije sám so sebou vo vzťahu, je viac slobodný než ten, ktorý žije vedľa iného. Ale to je ilúzia. Skutočná sloboda vo vzťahu znamená dôverovať natoľko, že už nie je potrebné kontrolovať. Byť tak blízko, že aj vzdialenosť sa stáva formou spojenia.
Filozoficky je na tom celom niečo krásne tragické – že každý človek vo vzťahu hľadá niečo, čo mu druhý nemôže dať, ak si to nenájde najprv sám. A pritom paradoxne práve ten druhý je často zrkadlom, ktoré nás učí vidieť to, čo v sebe sami nepoznáme. To je podľa mňa podstata všetkého: nebyť len spolu, ale byť v sebe, a až potom sa stretnúť. Možno to znie ako Kafka, možno trochu ako Havel, ale ja v tom vidím skôr obyčajnú pravdu: že vzťahy sú najkrajšie práve vtedy, keď sa v nich nestratí človek. A to je na nás všetkých, aby sme sa nestratili.
Rozmýšľal som nad ich príbehom aj potom, keď odišli. Idú na dovolenku, oddýchnuť si, získať odstup, možno znovu nájsť jeden druhého. A mňa potešilo, že on chce byť iný, že chce viac počúvať. A že ona chce byť otvorenejšia voči tomu, čo jej ponúka. To je vzácne – keď jeden chce a druhý je ochotný prijať. Preto som im napísal, že ak sa stratia – v komunikácii, v situácii, v dileme – nech sa ozvú. Že som tu na to, aby som ich sprevádzal. Lebo vzťah nie je o tom, že nikdy nestratíme cestu. Ale o tom, že keď sa stratíme, máme niekoho, kto nám pomôže ju znovu nájsť.
