Začínam písať svoj piaty blog. Predošlé texty sa venovali veľkým vzťahom – tým, ktoré nás spájajú ako spoločnosť, alebo definujú naše hodnoty. Dnes však prechádzame k menším, ale rovnako dôležitým vzťahom, ktoré formujú náš každodenný život. Tieto vzťahy sú možno menej viditeľné, ale rovnako zásadné pre našu pohodu a šťastie.
Tentokrát chcem hovoriť o vzťahoch. O vzťahoch, ktoré sa z priestoru porozumenia a lásky môžu zmeniť na miesto, kde sa strácame. Keď už nie sme napĺňaní, ale vyčerpávaní. Keď sa každý deň stáva záťažou namiesto radosti a pokoja.
Toxické vzťahy sú tichými zabijakmi. Nie sú to okamžité údery, ktoré nás zrazia na zem. Sú to malé, nepatrné zranenia, ktoré sa postupne hromadia, až kým nezistíme, že sme úplne na dne. Ako jemný, takmer nebadateľný tlak, ktorý si spočiatku ani neuvedomíme, no nakoniec nás zavalí celá hora. A keď sa pýtame, čo sa stalo, je už často neskoro. Pretože sa to nestalo naraz. Stalo sa to postupne, deň za dňom, v tichu, ktoré nás utlmilo.
Manipulácia, kontrola, neúcta – tieto slová sa stávajú ozvenou v našich zranených srdciach. No toxické vzťahy nie sú vždy o viditeľnej agresii alebo fyzickom násilí. Sú plné skrytej agresie, ktorú si ani nemusíme hneď uvedomiť. Táto agresia sa prejavuje napríklad nezáujmom: „To nie je môj problém,“ „Nestarám sa,“ „Rieš si to sám.“ Sú to momenty, keď partner zámerne odstupuje a vytvára emočný tlak. Táto pasívna forma správania je rovnako toxická, pretože podkopáva dôveru a zraňuje nás v tichu, bez slov, ktoré by sme mohli konfrontovať.
A potom je tu závislosť. Emocionálna či materiálna, vždy nás oslabuje. Drží nás v zajatí, aj keď si to možno neuvedomujeme. Často neodchádzame z takýchto vzťahov, pretože si nahovárame, že trpieť je hodnota. Niekedy máme hlboko zakorenenú predstavu, že láska je o obete. Že ak sme raz niekomu niečo sľúbili – lásku, vernosť, podporu – musíme v tom zotrvať za každú cenu, aj keď nás vzťah ničí. Ale trpieť nie je hodnota. Hodnotou je láska, úcta a podpora – nie sebaobetovanie, ktoré vedie k zničeniu vlastného ja.
Vo svojej praxi často stretávam ľudí, ktorí si neuvedomujú, že žijú v toxickom vzťahu. Nedokážu pomenovať, čo ich zraňuje, a uzatvárajú sa do kruhu pochybností a strachu. Mnohé z týchto situácií vznikajú z nedostatku komunikácie a neschopnosti stanoviť si jasné hranice.
Ak sa zamyslím nad tým, čo ma udržiava vo vzťahu, začnem sa pýtať: Prečo vlastne zostávam? Je to strach z toho, že ostanem sám? Alebo sa obávam straty niečoho, čo považujem za bezpečné? Ako sa cítim vo vzťahu – prináša mi radosť a pokoj, alebo ma vyčerpáva? Mám vo vzťahu slobodu, aby som bol úprimný bez obáv z odsúdenia? Cítim, že aj druhý človek má priestor na slobodu a rast?
Keď si uvedomíme, že žijeme v toxickom vzťahu, je dôležité vedieť, že existujú kroky, ktoré nám môžu pomôcť oslobodiť sa. Pýtate sa, aké? Začína to tým, že si priznáme, že vzťah nie je v poriadku. Keď si problém pomenujeme, otvorí sa pred nami cesta k riešeniu. Potom je dôležité stanoviť si hranice – určiť, čo je pre nás prijateľné a čo nie. Tieto hranice nie sú ultimáta, ale vnútorné pravidlá, ktoré chránia našu hodnotu a duševnú pohodu. Ďalším krokom je komunikácia; musíme sa odvážiť hovoriť o tom, čo nás trápi. Ak sa situácia nezlepšuje, odchod môže byť začiatkom oslobodenia. A nezabúdajme na podporu – priateľov, rodinu alebo odborníkov, ktorí nám môžu pomôcť získať novú perspektívu a uvedomiť si, že nie sme v tom sami.
Ak sa rozhodnete opustiť toxický vzťah, nie je to prehra. Naopak, je to krok k slobode. Slobode, ktorá vám umožní znova dýchať a byť sami sebou. Toxické vzťahy nás oberajú o energiu, dôveru a identitu, ale nikdy nie je neskoro začať odznova. Každý z nás si zaslúži vzťah, ktorý nás podporuje, dáva priestor na rast a ponúka lásku, ktorá je skutočná.
Nikdy nie je neskoro zmeniť svoj životný príbeh. Ak ste sa v mojom blogu našli, alebo ak vám dal nový pohľad na to, že niečo nie je v poriadku, a neviete si s tým poradiť, urobte prvý krok. Zistíte, že ste schopní oveľa viac, než si myslíte. Budem vám držať palce.
