Tragédia na gymnáziu, kde mladý chlapec pripravil spolužiačku a pani zástupkyňu o život, hlboko otriasla našou spoločnosťou. Tento bolestný čin nám nastavuje zrkadlo – zrkadlo našich zlyhaní, nevypočutých volaní o pomoc a ľahostajnosti. Takéto tragédie nevznikajú náhodou ani v izolácii. Sú dôsledkom prasklín, ktoré sme prehliadli – nevypovedaných slov, odvrátených pohľadov a rozhodnutí nepočúvať.
Je vinníkom vždy len jednotlivec, alebo má svoj podiel viny aj systém? V mojej praxi sa denne stretávam s deťmi, ktoré potrebujú pozornosť. Prejavujú sa u nich poruchy správania, ktoré vyrušujú okolie – spolužiakov, učiteľov, rodičov. A predsa namiesto pomoci často dostávajú len nálepky "problémového dieťaťa" – poznámky, napomenutia, znižovanie známok zo správania. Kam to vedie? K marginalizácii, frustrácii, strate dôvery. Rodičia hľadajú pomoc, no systém im ju nedokáže poskytnúť včas.
Na koho sa obrátiť? Samotné úrady často nepoznajú odpoveď. Inštitúcia, ktorá by mala pomáhať, je preťažená a kapacitne nedostatočná. Sociálno-právna ochrana detí a sociálni kurátori musia mnohokrát suplovať prácu iných odborníkov, hoci im to neprináleží. Stoja pred neľudským počtom prípadov, neraz na hrane svojich možností, fyzicky aj psychicky vyčerpaní.
Školskí psychológovia? Jeden odborník na stovky detí, často bez dostatočného výcviku. Vyšetrenie u detského psychiatra? Otázka mesiacov, niekedy rokov. Namiesto skutočnej terapie len lieky a kontrola o pol roka. A tak deti, ktoré potrebujú pomoc, ostávajú bez nej.
Neospravedlňujem chlapca, ktorý spáchal tento strašný čin. Neobhajujem ho. Nechcem z neho robiť obeť. Ale pýtam sa: do akej miery ho systém formoval? Do akej miery ho sám týral?
Ak sa chceme podobným tragédiám vyhnúť, musíme prestať ignorovať príčiny. Systém, ktorý nepočúva, nevytvára dostatočné podmienky pre pomoc a zabúda na tých najzraniteľnejších, nesie svoj podiel viny. Ak chceme hovoriť o ľudskosti a predchádzaní podobným činom, musíme si priznať, že náš systém zlyháva.
Tento moment by nás mal prebudiť. Nie k hľadaniu vinníkov, ale k zmene. K zmene systému, ktorý dokáže byť skutočnou oporou pre tých, ktorí to najviac potrebujú – deti, rodiny aj odborníkov, ktorí s nimi pracujú. Aby sme ako spoločnosť dokázali ukázať, že v nás stále zostáva ľudskosť a empatia.
Zároveň by sme nemali zabúdať na rodiny a blízkych obetí tejto tragédie. Venovať im ticho, rešpekt, úctu a podporu. Nech sú naše myšlienky s nimi a nech ich obklopí pokoj, ktorý im aspoň čiastočne pomôže niesť túto obrovskú stratu.
A napokon, nesmieme dovoliť, aby sa z tejto tragédie stalo len ďalšie politické heslo. Aby sa bolesť rodín a zlyhania systému nestali len nástrojom na získavanie moci. Ak chceme skutočne zabrániť ďalším podobným udalostiam, potrebujeme reálne riešenia, nie politické hry. Pretože ľudské životy si nezaslúžia byť súčasťou kalkulácií a populizmu.
