V predchádzajúcich blogoch som písal o Ukrajine, ktorá bojuje za svoje práva, o ľahostajnosti, ktorá nás robí spoluvinníkmi. Písal som o hodnotách, o slobode. Písal som o rozprávkach, ktoré nie sú len pre deti, pretože v nich sa ukrýva sila pravdy, odvahy a hodnôt, ktoré nás môžu meniť a viesť v týchto temných časoch. Písal som o všednosti vo svetle sviatkov, keď počas Vianoc fungujeme na sto percent, no po ich skončení tieto percentá z nás pomaly odchádzajú a my sa stávame opäť len obyčajnými. Písal som o tragédii, ktorá nepatrí politikom, o tom, ako sa bolesť môže stať menou, o tom, ako slúži ako nástroj, a ako nesmieme dovoliť, aby sa tragédia stala trhom politických záujmov. Písal som o chlapcovi, ktorého opustil systém a ktorý sa stratil v tme. Tiež som písal o politike ako o ilúzii moci, kde sa za oponou slobody skrýva pravda v tme, ktorú vidí len málokto. A v dvoch blogoch som sa venoval aj toxickým vzťahom. Najprv v texte Ticho, ktoré nás formuje, kde som písal o vzťahoch a ich zraneniach, a potom v pokračovaní Ticho, ktoré nás formuje 2, kde som sa zamýšľal nad hľadaním svetla v zranených vzťahoch. Boli to blogy o toxických vzťahoch v partnerstve.
Dnešný blog, ktorý som sa rozhodol napísať, bude opäť o toxických vzťahoch. Tentokrát však o toxických vzťahoch v priateľstve.
Priateľstvo je jednou z najcennejších foriem vzťahov – miestom, kde sa stretávajú dôvera, podpora a porozumenie. Veríme v jeho silu, v schopnosť pretrvať roky, v nenahraditeľnosť týchto vzťahov, ktoré sú naším oporným bodom. Avšak nie všetky priateľstvá sú zdravé a nie všetky sú navždy. Niektoré sa menia na vzťahy, ktoré sú nerovnovážne – na toxické priateľstvá, ktoré viac berú, než dávajú.
Začína to nenápadne. Najprv je to len malý pocit – drobná poznámka, ktorá zabolí, nečakaná neistota v prítomnosti blízkeho človeka. Až časom sa objavujú jasnejšie signály: lojalita sa premieňa na manipuláciu, podpora na súťaž, prijatie na kritiku. Každé „nie“ je vnímané ako zrada, úspechy sú prijímané s nevôľou, a miesto radosti z prítomnosti toho druhého cítime už len záväzok. Vzťah sa stáva miestom, kde je človek neustále niečo dlžný – vysvetlenie, čas, oddanosť či obetu.
A predsa v ňom zostávame. Možno preto, že si pamätáme staré časy, keď všetko vyzeralo inak. Možno preto, že spoločenský tlak nám šepká, že priateľstvo má trvať naveky a jeho koniec znamená osobné zlyhanie. Možno preto, že si kladieme otázku, čo zostane, ak o neho prídeme.
Niektoré priateľstvá sa prirodzene rozídu, pretože sa vyvíjame iným smerom. Iné sa stávajú nerovnovážnymi – jeden stále dáva, druhý len berie. Niekedy ide o závisť, o tichú súťaživosť, o vzájomnú kritiku, ktorá nahradila kedysi neochvejnú podporu. A niektoré priateľstvá pretrvávajú len zo zvyku – nie zo skutočnej blízkosti, ale zo strachu zo zmeny, osamelosti či neistoty. Hovoríme o „prechodených vzťahoch“ najmä v súvislosti s partnermi, ale tieto vzťahy existujú aj v priateľstvách. Sú to tie vzťahy, kde sa už dávno nepočúvame – len sa zúčastňujeme. Kde stretnutia už nie sú zdrojom energie, ale len ďalším bodom v kalendári. Kde už nevieme, či zostávame zo zvyku alebo zo strachu zo straty.
A potom sú tu priateľstvá, ktoré nie sú len prechodené, ale aj toxické. Sú to vzťahy, kde sa lojalita prelieva do manipulácie, kde pocit záväzku nahrádza radosť z blízkosti. Vzťahy, kde slová nehovoria, aby spájali, ale aby podkopávali. Kde namiesto prijatia prichádza kritika, namiesto podpory súťaž a namiesto porozumenia rezignácia.
Sú to drobné signály, ktoré sa opakujú. Pocit nedostatočnosti v prítomnosti druhého človeka. Úspechy prijímané s ľahostajnosťou alebo závisťou. Neustála potreba obhajovať sa, vysvetľovať, ospravedlňovať. Stretnutia sprevádzané napätím, výčitkami či pocitom viny. Pocit, že ste stále ten, kto dáva, zatiaľ čo druhá strana len berie.
Ak na priateľstve záleží, oplatí sa pokúsiť o jeho záchranu. Avšak vzťah sa nedá opraviť jednostranne. Musíme pomenovať problém bez obviňovania: „Cítim, že sa v našom priateľstve niečo zmenilo.“ Musíme stanoviť hranice: „Toto už nemôžem dávať.“ A pozorovať reakcie druhej strany. Ak prejaví snahu o zmenu, stojí za to dať vzťahu šancu. Ak však odpoveďou sú obrana, výčitky či manipulácia, možno je čas odísť.
Odísť z priateľstva neznamená zlyhanie. Niekedy je to jediný spôsob, ako si zachovať vlastnú hodnotu. Nemusíme odísť vo hneve – stačí nechať vzťah prirodzene vyhasnúť tam, kde už slová stratili význam.
V priebehu svojho života som často veril, že som objavil priateľstvá, ktoré sa zdali byť trvalé, spoľahlivé, akoby zakotvené v samotnom základe našich bytosť. Myslel som si, že som našiel tých, ktorí budú stáť pri mne v každom okamihu, ktorí budú nositeľmi opory a svetla v temných chvíľach. No čas odhalil, že tieto vzťahy, akokoľvek presvedčivé na začiatku, sa začali rysovať v inom svetle. Náhle som začal vnímať detaily, ktoré predtým zanikali – úspechy, ktoré sa neoslávili, ale zhltla ich ľahostajnosť; miesto podpory sa dostávala výčitka, miesto porozumenia sa objavovala čudná hra súťaže, v ktorej sa vlastne nikto nevyhrával. A hoci je ťažké prijať slová, ktoré nesú v sebe zlobu, práve tieto slová sa stávajú nástrojmi, ktoré vyrábajú „perly“ našich osobností. V týchto chvíľach, keď sa zdá, že slová stratili svoj zmysel, v skutočnosti sa najviac ukáže, kto z nás je ešte priateľom a kto už len postavou v príbehu, ktorý sa už dávno skončil.
„V Slovenskom rozhlase som počúval spomienku pri 80. výročí deportácií, kde sa Edita Grossmanová podelila o osudy, ktoré sa jej spájajú s týmto ťažkým obdobím. V tejto relácii povedala, že v židovskej viere existuje myšlienka o 36 spravodlivých, na ktorých stojí tento svet. A nikto nevie, kto to sú, dokonca ani oni sami. Edita Grossmanová zdôraznila, že jej manžel, spisovateľ Ladislav Grossman, bol jedným z týchto spravodlivých. Je veľmi vzácne nájsť takéhoto človeka a ešte vzácnejšie nájsť takého priateľa.“
Aj v priateľstvách, ktoré nás unavujú, môže byť prítomná spravodlivosť – tá, ktorá sa neskrýva v ilúzii večnej lojalite, ale v schopnosti prijať zmenu a nechať vzťahy prirodzene vyhasnúť. Ako v židovskej viere o 36 spravodlivých, aj medzi nami môžeme nájsť tých, ktorí dokážu vnášať svetlo do tmy, bez toho, aby nás vysávali. A práve tí, hoci možno nezverejnení, nám ukazujú, že priateľstvá sa nezmerajú podľa času, ale podľa hodnoty, ktorú si navzájom dávame.
