Často píšem o tom, čo v našom štáte nefunguje. O inštitúciách, kde namiesto porozumenia prichádza frustrácia. O situáciách, keď máte pocit, že štát nie je oporou, ale prekážkou. Keď sa človek cíti ako problém, nie ako partner.
A preto dnes chcem napísať o presnom opaku. O niečom, čo v štátnom sektore funguje. A funguje výborne.
Mal som niekoľkokrát príležitosť byť ubytovaný vo vzdelávacom stredisku Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny v Štrbe, v hoteli Meander. A zakaždým som odchádzal s rovnakým pocitom – tu niečo skutočne funguje. Chodievam tam opakovane ako lektor a sledujem nielen prostredie, ale najmä atmosféru, ktorú vytvárajú ľudia.
Funguje to ako miesto, ktoré má dušu, systém, ale predovšetkým – ľudí.
A práve tí ľudia sú kľúčoví.
Recepcia, kuchyňa, obsluha, technický personál… Ľudia, ktorí sú každý deň v kontakte s hosťami. Možno by mali dôvod byť unavení, otrávení alebo len formálne milí. Lebo vieme, ako to býva v štátnych inštitúciách. Mnohí z nich nemajú podmienky, aké by si zaslúžili. Platy, ktoré odrážajú ich snahu a kvalitnú prácu, nie sú samozrejmosťou.
A predsa, to najkrajšie na tom je, že oni nám to nedávajú najavo.
Naopak, dávajú nám najavo niečo úplne iné – že sú tu pre nás. S úsmevom, ľudskosťou, ochotou pomôcť. Nie preto, že musia, ale preto, že chcú.
A to sa nedá naučiť na školení. To sa nedá prikázať smernicou. Buď to človek má – alebo nie.
Určite je to aj o vedení, ale hlavne o ľuďoch, ktorí dávajú tomuto miestu svoju ochotu, spontánnosť a noblesu. Ich prístup vytvára atmosféru, ktorá robí z hotela Meander niečo výnimočné.
Je to zariadenie, do ktorého prichádzajú na vzdelávanie štátni zamestnanci. Ľudia, ktorí denne pracujú pre druhých – často v náročných podmienkach, s obmedzenými možnosťami a veľkou zodpovednosťou. A práve tu, v Meandri, majú pocit, že štát na chvíľu myslí aj na nich. Že im dopraje prostredie, kde sa o nich niekto postará. Kde dostanú pozornosť, služby, úctu. A hoci len na pár dní, majú pocit, že ich práca má zmysel. Že im niekto – aspoň týmto gestom – hovorí ďakujem.
To má pre ľudí obrovskú hodnotu. Nie je to len o komforte, ale o pocite, že sú videní. A že aj ich vzdelávanie – vďaka príjemnému prostrediu a personálu – nie je povinnosťou, ale skúsenosťou, z ktorej si niečo skutočne odnesú.
A možno práve ten personál je tichým, ale jasným vyjadrením vďaky štátu tým, ktorí mu slúžia. A ja by som si prial, aby tú vďaku za sprostredkovanie týchto hodnôt dostal aj personál samotný. Pretože to, čo vytvárajú, nie je samozrejmé. Je to služba, ktorá má ľudský rozmer – a ten sa ráta.
Hotel Meander je pre mňa dôkazom, že problém nášho štátu nie je len v peniazoch, pravidlách či systéme.
Problém je v postojoch.
Kde sú dobrí ľudia, tam vznikne dobré miesto. Aj napriek podmienkam. Aj napriek okolnostiam. Aj napriek štátu.
A možno práve oni – nenápadní, poctiví ľudia v tichu a v pozadí – sú najkrajším dôkazom, že aj štát vie.
Keď chcú ľudia.
