V nedeľu privítal český prezident Petr Pavel na Pražskom hrade ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského s manželkou Olenou. Bolo to slávnostné a dôstojné prijatie – prezidentské páry stáli bok po boku, počúvali českú a ukrajinskú hymnu, pri ktorej si Zelenskyj a jeho manželka položili ruku na srdce. Gesto úcty, odvahy, ľudskosti.
Zelenskyj – prezident krajiny, ktorá už tri roky bráni svoju nezávislosť pred ruskou vojenskou agresiou – našiel v Prahe spojenca. Český národ mu vyjadril rešpekt. Stretol sa so študentmi, politickými lídrami, ale aj s obyčajnými Ukrajincami, ktorí v Česku našli útočisko. Na jednej fotke sa dokonca objavil, ako sa srdečne zdraví s ukrajinskými upratovačkami v parlamente – detail, ale krásne ľudský.
Bolo to dôstojné. Bolo to európske. Bolo to správne.
A teraz si pozrime Slovensko.
Zatiaľ čo v Prahe vítali obrancu, naši najvyšší predstavitelia vlády sa pripravujú na návštevu Moskvy – na vojenské oslavy, ktoré sa konajú na Červenom námestí. Zúčastniť sa ich majú aj ďalší zástupcovia Slovenskej republiky na európskej úrovni.
Slovenský predseda vlády bude jediným lídrom členského štátu EÚ, ktorý sa na týchto oslavách zúčastní. Je ťažké pochopiť, čo týmto krokom chceme povedať svetu. A je takmer isté, že táto účasť vyvolá kritiku naprieč demokratickými krajinami Európy.
Česi a Slováci sme si historicky veľmi blízki. Ale dnes sa ukazuje, že naše hodnotové ukotvenie je iné. Oni vítajú prezidenta krajiny, ktorá sa bráni okupácii. My ideme pochodovať po boku krajiny, ktorá okupuje.
Ako dieťa si pamätám november 1989 – ľudí v uliciach, nádej, že prichádza sloboda. A pamätám si aj na to, čo bolo predtým. Oslobodenie od nacizmu si vážim. Vážim si každého vojaka Červenej armády, ktorý padol pri oslobodzovaní nášho územia. Ale medzi oslobodením a okupáciou je zásadný rozdiel. To, čo nasledovalo po vojne – politický nátlak, tanky v uliciach, cenzúra – to už nebolo oslobodenie, to bola ďalšia forma neslobody.
Dnes, keď slovenskí predstavitelia cestujú na oslavy do Moskvy, mám pocit, že sa zabúda na túto našu historickú skúsenosť. A že sa zneužíva pamiatka padlých vojakov – nie na uctenie mieru, ale na legitimizáciu agresora.
Zatiaľ čo Česi vítajú prezidenta, ktorý bojuje za svoju krajinu, my posielame signál, že je v poriadku stretávať sa s tým, kto napadol susedný štát. A berie mu mier.
Sme rozdielni. A hoci sme si jazykovo a historicky blízki, dnes cítim, že hodnotovo sa od seba vzďaľujeme.
Nechcem povedať, že sa hanbím za Slovensko. To nie. Vážim si ho – aj jeho ľudí. Verím, že mnohí z nás túžia po slušnejšej krajine, len nevedia, ako na to. Možno mlčia, možno čakajú. Ale viem, že ten čas príde.
Vážim si aj tých, ktorí majú iný názor – pretože demokracia si žiada dialóg. Ale verím, že byť neutrálny voči zlu znamená stáť proti dobru. A verím, že Slovensko má na viac, než pochodovať vedľa agresora.
Preto ďakujem českému národu – nie len za prijatie prezidenta Zelenského, ale za to, že v tejto neistej dobe ukazuje, že odvaha, úcta a ľudskosť nie sú prázdne slová.
A verím, že aj Slovensko raz opäť nájde cestu tam, kde sa nebojí stáť na strane pravdy.
