V poslednej rozlúčke s pápežom Františkom sa svet na okamih stíšil a spojil. Ľudia rôznych národov, vierovyznaní a životných ciest stáli bok po boku — niekto priamo na Námestí svätého Petra v Ríme, iný doma. Ja som to sledoval doma, v tichosti, cez obrazovku. Bez veľkých gest, len s tichou účasťou, s vnútorným vnímaním tej chvíle. V tej chvíli nešlo o moc ani o okázalosť. Šlo o tiché volanie človeka, ktorý nás spájal nie slovami, ale prostotou srdca. František bol hlasom tých, ktorí nemali hlas. Spájal nás, pretože v každom videl dôstojnosť, nie výhodu.
Politici často vidia v ľuďoch len hlas — prostriedok k moci. Potrebujú nás, aby vládli, ale nie vždy nás chcú počúvať. František však chcel počúvať: čo potrebujeme, čím žijeme, čo nás bolí a čo nás teší. Nepotreboval náš hlas pre svoju pozíciu. Potreboval naše srdce, aby mu bolo blízke. A tu sa ukazuje pravá sila: v schopnosti počúvať, v skromnosti, v ochote ponoriť sa do života druhých bez očakávania slávy.
Keď v deň svojho zvolenia vyšiel na balkón a vyslovil jednoduché „Buona sera“ — „Dobrý večer“ —, v tom pozdrave zaznela celá filozofia jeho budúcej služby. Žiadna pompa, žiadna vyvýšenosť, len prítomnosť a pokojné splynutie s ľudom. Tento tichý pozdrav sa stal predzvesťou štýlu, ktorý sa stal pre Františka charakteristický: skromný, prostý, blízky obyčajným a zraniteľným.
V jednom rozhovore s rabínom som čítal, že viera by mala byť ako koreň stromu: hlboká, pevná, ukrytá pod povrchom. Nie ako koruna, ktorá sa vystatuje vetrami a slnkom, ale ako koreň, ktorý drží život, aj keď nik nevidí jeho silu. Takáto viera nežiada obdiv — ona ticho nesie svet.
Z pápeža Františka sálala práve takáto viera: skrytá, no nesmierne živá. Jeho viera nebola vystavovaná na odiv, nekričala skutkami, ktoré by mali byť obdivované. Bola ukrytá v skutkoch láskavosti, v neúnavnom skláňaní sa k tým, ktorí zostávali neviditeľní. A práve táto viera je tým, čo by sme mali prijať aj do svojho života. Žiť ju nie v okázalých gestách, ale v tichých skutkoch, ktoré dávajú život tým, ktorí nás obklopujú.
Keď pápež František odišiel, sprevádzali ho aj tí najchudobnejší – bezdomovci, ľudia v núdzi, ktorí sú pre väčšinu sveta neviditeľní. A predsa to boli práve oni, ktorí stáli pri jeho odchode, odprevádzali ho na poslednej ceste. Pochovaný bol v bazilike Santa Maria Maggiore, a na jeho obrade sa zúčastnili tí, ktorí bývajú často prehliadaní. Títo ľudia ho najlepšie rozumeli, pretože si cenili jeho skromnosť a pokoru. Nepotrebovali slová, ani obdiv. Ich viera sa nezakladala na okázalosti, ale v tichých, súcitných skutkoch, ktoré František symbolizoval. Pre nich bol skutočnou a žijúcou prítomnosťou v tom najjednoduchšom, ale najhlbšom zmysle.
A tu vidíme kontrast, ktorý je dôležitý aj v politike: manipulácie, kde hlas obyčajného človeka sa stáva len nástrojom na dosiahnutie moci, versus autentická moc, ktorá spočíva v schopnosti byť s druhými, v ich počúvaní a skláňaní sa pred ich potrebami. Skutočná veľkosť nespočíva v rozdeľovaní, ale v spájaní. A František nám ukázal, že najväčšia sila nie je v tom, čo je na povrchu, ale v tom, čo zostáva skryté. Skrytá v pokore, v láske, v sile niesť iných.
Pápež František odišiel v obyčajnej rakve. Ale zanechal nám niečo oveľa väčšie: odkaz láskavosti, pokory a pravej ľudskosti. Je na nás, aby sme tento odkaz niesli ďalej, nie v okázalých gestách, ale v tichých skutkoch, ktoré dávajú život tým, ktorí nás obklopujú.
